Pred viac než rokom som začala dobrovoľníčiť na IPčku. V roli poradkyne pre mladých i starších, ktorých život priviedol do bezvýchodiskovej situácie, k úzkosti, strachu a beznádeji, som tak mohla pretaviť svoje rokmi zbierané skúsenosti na konkrétnu pomoc človeku. Byť pre neho chýbajúcou oporou v tomto jeho životnom boji. A síce dnes ma tam už tak nie je vidno tak často, stále mám túto službu medzi svojimi srdcu blízkymi činnosťami.
Dôvod je jasný. Musím sa priznať. Nejde len o dobrý pocit z toho, že som niekomu pomohla. Že moje postrehy, otázky, podnety a povbudenia boli niekomu prospešné. Vlastne, ak mám byť úprimná ani ja neviem všetko. Nenosím čarovný prútik, ktorým vrátim ľuďom ich stratené šťastie. Nemám schopnosť vrátiť to, čo už nie je, do pôvodného stavu a dať ľuďom pocítiť, že vlastne sa nič nestalo. Pomoc, ktorú na IPčku ľuďom dávame, je veľakrát neviditeľná. Jej výsledky sa nedajú hneď odmerať. A poviem to narovinu, ani psychológia nespraví zázrak. Diplom v ruke, prax i roky skúseností z krízovej linky, no nič z toho nespravilo zo mňa superhrdinku. Čo sa stalo, už sa neodstane. Tak to chodí a tento fakt sa nedá poprieť. Čo som však pochopila je, že mojou úlohou v tom momente nie je vrátiť všetko späť, ale ošetriť rany na duši a časom posilniť človeka natoľko, že svojej situácii dokáže čeliť i sám a urobiť v nej trochu poriadok. A zhodou náhod mi k tomu dopomohla nemocnica…
Pred Vianocami som si zlomila ruku. Lepšie povedané kosť v lakti sa mi celkom odlomila, čiže ma museli okamžite operovať. Zrazu som si mohla na sebe vyskúšať celý ten proces liečenia, ktorý však v mojom prípade bol hmatateľnejší než starostlivosť o dušu, no vo svojej podstate ten istý. Operačný zákrok síce kosť napravil, no potrebovala čas, aby sa sama dala ešte dokopy. Kosť sa síce zrastá i prirodzene, chirurg ju však vie podporiť v tom, aby sa zrastala správne a nespôsobovala tak zbytočné ťažkosti. No ani to nesmerovalo k tomu, že by som hneď mohla hrať volejbal alebo čo i len mávať ľuďom z okna. Čas tu teda tiež zohráva rolu. Čas, aby sa zahojili utŕžené rany, pokoj a oddych, aby nevznikali ďalšie. No a potom? Aj tak to nešlo. Ruka nefunguje. Aj zdvihnutie fľaše s vodou bolo náročné. Tu nastúpila na scénu asi tá najlepšia fyzioterapeutka, akú som mohla stretnúť, a začal tvrdý tréning, ktorý ma mal naučiť znovu hýbať rukou. Narovnať a zohnúť… Čo bolo zo začiatku bolestivé a nemožné, sa zo dňa na deň stávalo skutočnosťou. No bola som to ja, čo som musela cvičiť. Fyzioterapeutka mi iba ukázala ako. A presne takto to vyzerá aj v mojej dobrovoľníckej službe. Sprevádzame človeka v jeho ťažkých chvíľach, ukazujeme mu schodné cesty, trénujeme, dávame cvičenia alebo domáce úlohy, podporujeme a povzbudzujeme, a ak je to nevyhnutné, zakročíme tak, aby sme dopomohli k prirodzenému procesu „zrastania“ duše.
Nemá zmysel tváriť sa, že sa nič nestalo. Tak ako moja ruka, i duša sa vie zahojiť. A aj keď jazvy ostávajú, nie sú na hanbu. Tá moja je pre mňa dôkazom toho, že už je to za mnou. Zvládla som to. A čo Vy?
janka
