Vždy, keď sa povie „tereňák“ predstavím si buď terénne auto, alebo dobrodruha s hrubými podrážkami. Napriek tomu, že navonok sú úplne odlišní spája ich niekoľko charakteristík – dostanú sa tam, kde iní nie, sú odolní voči poveternostným podmienkam a ich život je plný dobrodružstiev. Často sú zafúľaní od blata, majú hrubú podrážku (alebo pneumatiku) a na perách vždy nejaký zaujímavý príbeh.

Ktosi sa ma opýtal, kto je to ten „tereňák“, ktorého hľadáme v najnovšom IPčkovskom nábore. Hneď mi hlavou preblysol obraz takéhoto zafúľaného dobrodruha. Keď som si však uvedomil, že tereňákom v IPčku som doteraz bol hlavne ja, nejako mi to nesedelo. Aj ľudia, ktorí ma poznajú si ma väčšinou vybavujú ako „slušáka“ v košeli, ktorý si ruky len tak nezašpiní. Nenosím ani hrubé podrážky a nepriaznivým poveternostným podmienkam sa snažím skôr vyhýbať. Nakoniec som si však uvedomil, že predsalen existuje niečo, čo spája všetkých „tereňákov“ na svete bez ohľadu na zovňajšok.

Sú to príbehy.

A tých je veru neúrekom. Viac ako dva roky v IPčku boli zatiaľ súvislým sledom dobrodružstiev a príbehov. Väčšina z nich bola veselá, no niektoré dali poriadne zabrať. Ako sa však vraví – čo Ťa nezabije, to Ťa posilní. A situácii, ktoré ma posilnili bolo naozaj dosť.

Pamätám si, ako som nesmelo vkračoval do triedy plnej stredoškolákov v snahe zanechať v nich dojem. „Toto je Filip z IPčka, viac vám o sebe povie sám.“ zahlásila triedna učiteľka. Predomnou sedelo 20 znudených puberťákov, ktorí čakali čo vypotím. Zhlboka som sa nadýchol a predstavil som sa. Po dvoch vetách som vedel, že musím niečo zmeniť. „Všetci sa postavte, odhrňte lavice, vezmite si jednu stoličku do rohu triedy a postavte sa na ňu.“ – tie začudované pohľady boli na nezaplatenie. Takto som vo viacerých triedach vytiahol z rukáva tromf, vďaka ktorému po desiatich minútach celá trieda zabudla, že je medzi nami 8 ročný rozdiel. Zvyšok bol už ľahký. Kládol som otázky a počúval. A oni počúvali tiež. Zrazu to pre mňa neboli puberťáci, ale skvelí mladí ľudia. Odchádzal som obohatený.

A potom ten pondelkový večer. Sála sa zaplnila do posledného miesta. Takmer nám nevystačili letáky pre každého. Prezentácia bežala, ľudia boli na mieste a ja som dal pokyn moderátorom. Odštartovali sme ďalšiu z našich úspešných diskusii. Dvaja skvelí odborníci sedeli uprostred pódia na pohodlnom gauči a ukázali všetkým účastníkom svoju ľudskú stránku. Publikum bolo také zvedavé, že som nestíhal behať po sále a podávať mikrofón. Ďalší vydarený večer.

Štvrtkový večer strávený na akomsi zapadnutom mieste na internete. Prezerám fórum plné mladých ľudí. Prezerám sociálne siete. Instagram, Twitter. Prehrabávam sa tonami statusov a selfies a čítam: #depresia #chcemsazabiť #smútok. Plný internet ľudí, ktorí hľadajú pomoc no nevedia ju nájsť. „Počul si už o IPčku? Skús tam napísať, sú fajn.“ Na druhý deň napísali dvaja noví ľudia. Vyzerá, že konečne vyhľadali pomoc a utiekli z bludného kruhu.

Slnko pomaly zapadá nad trenčianskym letiskom a ja som ohučaný. Celý deň nám ľudia kričali do hlukomeru a snažili sa o najhlasnejší výkrik. Prečo? Lebo sa možno potrebujú vykričať. Ako mnohí na IPčku. A tak s úsmevom na tvári spolu s ostatnými dobrovoľníkmi podávame leták: „Keby ste sa potrebovali zase vykričať, poďte na našu stránku. Určite vám pomôžu.“ A zrazu sa majú na koho obrátiť, keď sú sami.

Ako Tereňák som sa nikdy nenudil. Za horizontom vždy čakal nejaký nový zážitok, noví ľudia, nová akcia. Už teraz sa teším na tú ďalšiu. A na ďalších skvelých ľudí. Možno aj na Teba, veď náš nábor na nových Tereňákov je v plnom prúde. O zážitky budeš mať postarané.

Filip