Ktosi sa ma opýtal, kto je to ten „tereňák“, ktorého hľadáme v najnovšom IPčkovskom nábore. Hneď mi hlavou preblysol obraz takéhoto zafúľaného dobrodruha. Keď som si však uvedomil, že tereňákom v IPčku som doteraz bol hlavne ja, nejako mi to nesedelo. Aj ľudia, ktorí ma poznajú si ma väčšinou vybavujú ako „slušáka“ v košeli, ktorý si ruky len tak nezašpiní. Nenosím ani hrubé podrážky a nepriaznivým poveternostným podmienkam sa snažím skôr vyhýbať. Nakoniec som si však uvedomil, že predsalen existuje niečo, čo spája všetkých „tereňákov“ na svete bez ohľadu na zovňajšok.
Sú to príbehy.
A tých je veru neúrekom. Viac ako dva roky v IPčku boli zatiaľ súvislým sledom dobrodružstiev a príbehov. Väčšina z nich bola veselá, no niektoré dali poriadne zabrať. Ako sa však vraví – čo Ťa nezabije, to Ťa posilní. A situácii, ktoré ma posilnili bolo naozaj dosť.
Pamätám si, ako som nesmelo vkračoval do triedy plnej stredoškolákov v snahe zanechať v nich dojem. „Toto je Filip z IPčka, viac vám o sebe povie sám.“ zahlásila triedna učiteľka. Predomnou sedelo 20 znudených puberťákov, ktorí čakali čo vypotím. Zhlboka som sa nadýchol a predstavil som sa. Po dvoch vetách som vedel, že musím niečo zmeniť. „Všetci sa postavte, odhrňte lavice, vezmite si jednu stoličku do rohu triedy a postavte sa na ňu.“ – tie začudované pohľady boli na nezaplatenie. Takto som vo viacerých triedach vytiahol z rukáva tromf, vďaka ktorému po desiatich minútach celá trieda zabudla, že je medzi nami 8 ročný rozdiel. Zvyšok bol už ľahký. Kládol som otázky a počúval. A oni počúvali tiež. Zrazu to pre mňa neboli puberťáci, ale skvelí mladí ľudia. Odchádzal som obohatený.
A potom ten pondelkový večer. Sála sa zaplnila do posledného miesta. Takmer nám nevystačili letáky pre každého. Prezentácia bežala, ľudia boli na mieste a ja som dal pokyn moderátorom. Odštartovali sme ďalšiu z našich úspešných diskusii. Dvaja skvelí odborníci sedeli uprostred pódia na pohodlnom gauči a ukázali všetkým účastníkom svoju ľudskú stránku. Publikum bolo také zvedavé, že som nestíhal behať po sále a podávať mikrofón. Ďalší vydarený večer.
Štvrtkový večer strávený na akomsi zapadnutom mieste na internete. Prezerám fórum plné mladých ľudí. Prezerám sociálne siete. Instagram, Twitter. Prehrabávam sa tonami statusov a selfies a čítam: #depresia #chcemsazabiť #smútok. Plný internet ľudí, ktorí hľadajú pomoc no nevedia ju nájsť. „Počul si už o IPčku? Skús tam napísať, sú fajn.“ Na druhý deň napísali dvaja noví ľudia. Vyzerá, že konečne vyhľadali pomoc a utiekli z bludného kruhu.
Ako Tereňák som sa nikdy nenudil. Za horizontom vždy čakal nejaký nový zážitok, noví ľudia, nová akcia. Už teraz sa teším na tú ďalšiu. A na ďalších skvelých ľudí. Možno aj na Teba, veď náš nábor na nových Tereňákov je v plnom prúde. O zážitky budeš mať postarané.
Filip
