Ako psychológ pracujem roky s ľuďmi, ktorí sú často na hrane síl. Počúvam príbehy o samote, úzkosti, beznádeji, o momentoch, keď človek nevie, ako ďalej. A v tejto práci sa človek naučí jednu jednoduchú vec – ľudia nepotrebujú veľké rady. Potrebujú niekoho, kto s nimi chvíľu ide. Ľudsky, pravdivo, pevne. Možno aj preto ma Camino tak dlho lákalo.
Prvé kroky
Prvé dni boli náročné. Nepríjemné pľuzgiere, únava, bolesť. Camino si najprv preverí tvoju motiváciu. Zistí, či to myslíš vážne.
Keď kráčaš celé dni, začne sa diať niečo zvláštne. Myseľ sa postupne upokojí. Mozog sa prestane točiť v abstraktných problémoch a začne riešiť jednoduché veci – kde je cesta, kde je voda, kde dnes prespím.
Znie to banálne, ale práve toto má obrovský efekt. V psychológii vieme, že rytmická chôdza stabilizuje nervový systém a znižuje stres. Ale až keď to človek zažije na vlastnom tele, pochopí, čo to naozaj znamená.
Niektoré veci sa nedajú premyslieť. Treba ich prekráčať.
Oslava narodenín
Svoje narodeniny som neoslávil doma, so svojimi najbližšími, ale na ceste.
Camino má jednu zvláštnu vlastnosť – spomaľuje človeka. A keď spomalí, začne si viac uvedomovať, koľko dobrých ľudí má okolo seba. Koľkí ľudia s ním kráčajú – aj keď každý po svojej ceste.
V tej práci, ktorú robíme v IPčku, sa často stretávame s opakom. S ľuďmi, ktorí majú pocit, že kráčajú úplne sami. A pritom niekedy stačí veľmi málo. Vedieť, že niekto ide kus cesty s tebou.
Príchod do Santiaga
Kým sme prišli do Santiaga, prešli sme približne 600 kilometrov pešo. Camino nie je pekný príbeh z Instagramu. Je to cesta, ktorá ťa postupne zbavuje vecí, ktoré nepotrebuješ. A necháva ťa s tým podstatným.
Hovorí sa, že zmyslom Camino je cesta, nie cieľ. A je to pravda. Ale ten cieľ má tiež svoj význam. Nie preto, že by tam človek našiel odpovede. Ale preto, že si dovolí zastaviť a položiť si otázky.
Pre mňa osobne bolo Camino školou pokory. Pokory voči vlastným limitom. A pokoja v tom, že nie všetko musí byť vyriešené hneď. A zvláštne je, že keď tam dôjdeš, nemáš pocit, že máš prestať. Skôr naopak. Chce sa ti ísť ďalej.
Čo mi Camino dalo
Na ceste domov som sa zastavil v malej francúzskej dedine Ars-sur-Formans. Nebola to náhoda. Je to miesto spojené s človekom, ktorého som si kedysi dávno vybral ako vzor na svojej ceste viery. Vtedy som ešte netušil, čo všetko to bude znamenať.
Dnes som stál na mieste, kde žil. A uvedomil som si, že niektoré rozhodnutia nás predbehnú. Že im porozumieme až oveľa neskôr. Do tejto malej dediny kedysi prichádzali tisíce ľudí. Bez marketingu, bez systému, bez sociálnych sietí. Len kvôli niekomu, kto robil jednu vec – pozeral sa na človeka a počúval ho.
Dnes by sme to ako psychológovia vedeli pomenovať. Sprevádzanie. Práca s vinou a hanbou. Stabilizácia v kríze. Poradenstvo. Ale nebolo by to presné. To, čo sa tam dialo, bolo niečo, čo poznáme aj dnes – ale nie vždy to dokážeme udržať.
Spojenie dvoch vecí: prijatia a pravdy.
V pomáhajúcich rozhovoroch sa často stáva, že sa tieto dve veci rozídu. Buď chránime vzťah a ustúpime z pravdy. Alebo povieme pravdu tak, že vzťah neudrží. A pritom práve ich spojenie je to, čo lieči.
Vzťah, v ktorom človek unesie pravdu o sebe, bez toho, aby bol odmietnutý.
Toto je niečo, s čím vedome pracujeme aj v IPčku. Učíme sa vytvárať bezpečný priestor, v ktorom človek môže povedať veci, za ktoré sa hanbí. A zároveň nezjemňujeme realitu len preto, aby to bolo pohodlné.
Nie je to jednoduché. Ale je to podstata pomoci.
Camino mi nedalo jednoduché odpovede. Ale pomohlo mi znovu si pomenovať, prečo robím to, čo robím.
Byť s človekom človekom. Byť niekde, kde človek nemusí utekať pred pravdou o sebe. A zostať. Lebo práve to sa nedá nahradiť žiadnym systémom, žiadnou technikou, žiadnym nástrojom.