Tragédia na Zámockej bola začiatok. Odvtedy sa radikalizácia stala témou, ktorú už nemôžeme prehliadať – po útokoch na školách, bombových hrozbách aj útoku na premiéra je jasné, že radikalizácia a nenávisť nie sú problémy, ktoré sa nás netýkajú – ale výzvy, ktoré potrebujeme spoločne riešiť.
Práve preto sme v dňoch 23. – 24. októbra 2025 v Bratislave zorganizovali medzinárodnú konferenciu Radikalizácia mladých na Slovensku 2.0, spolu s Ministerstvom spravodlivosti SR, Národným koordinačným strediskom pre riešenie problematiky násilia na deťoch Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a s Prezídiom Policajného zboru SR.
Na jednom mieste sa stretli odborníci zo Slovenska, Belgicka, Rakúska, Holandska, či Českej republiky, zástupcovia verejných inštitúcií, akademickej obce a mimovládnych organizácií, aby spoločne hľadali odpoveď na otázku: ako predchádzať radikalizácii mladých a jej tragickým dôsledkom, ako sa lepšie pripraviť na nečakané udalosti a ako sa s nimi vyrovnať.
Nie je to len bezpečnostná téma
Zámocká ulica nebola len miestom tragédie. Bola zlomovým bodom, ktorý ukázal, že aj na Slovensku sa extrémistická ideológia môže zmeniť na čin. Radikalizácia však nevzniká zo dňa na deň – a nie je len otázkou bezpečnosti. Je to kombinácia bezpečnosti, ľudských práv a duševného zdravia.
Výskumníci a výskumníčky, verejní predstavitelia, zástupcovia polície, inštitúcií, aj odborníci a odborníčky sa v jednom zhodli: ak chceme predchádzať nenávisti a násiliu, musíme rozumieť tomu, čo ho živí – osamelosť, frustrácia, strata dôvery, či zranenia.
Ako zaznelo počas konferencie, pri práci s mladými je kľúčové nielen argumentovať faktami, ale aj byť človekom, ktorý počúva a zaujíma sa. Prevencia radikalizácie začína často pri obyčajnej, ľudskej pozornosti.
Potrebujeme spoluprácu, nie paralelné snahy
Zahraniční experti z Belgicka, Rakúska, Holandska či Nórska nám počas konferencie ukázali, že prevencia môže fungovať – no len vtedy, ak spolupracujú všetky zložky systému: školstvo, polícia, sociálne služby, mimovládne organizácie aj samosprávy.
Na Slovensku zatiaľ chýba jednotný a prepojený model prevencie. Projekt SOS skupín, ktorý predstavil Ondrej Lunter, predseda Banskobystrického samosprávneho kraja, a na ktorom spolupracuje aj IPčko, je prvou lastovičkou takejto koordinovanej snahy viacerých inštitúcií. No mnohé aktivity stále vznikajú izolovane a často s obmedzenými zdrojmi.
Práve preto bola konferencia priestorom, kde sa jednotlivé inštitúcie a aktéri stretli na jednom pódiu – aby spoločne pomenovali, čo chýba a ako môžu svoje sily zladiť.
Pozitívnych signálov sme na konferencii videli viacero. Protiteroristická centrála Prezídia Policajného zboru predstavila súbor aktivít, ktorý v posledných rokoch rozvinuli. Na Slovensku tiež vznikajú nové projekty, špecializované odbory a skupiny, prebiehajú dôležité výskumy a stretnutia, ľudia na podstatných miestach sa spolu začínajú viac rozprávať. IPčko prednedávnom podpísalo s Ministerstvom vnútra SR aj nové memorandum o spolupráci, ktoré je tiež výsledkom viacročných spoločných snáh o spoluprácu a systémovosť v pomoci.
Vynikajúcim príkladom je aj spomínaný projekt SOS skupín, ktorý spája odborníkov z viacerých inštitúcií – z Centra poradenstva a prevencie, z polície, z protiteroristickej centrály, zo sociálnej kurately, župy a aj z IPčka – s cieľom zachytiť signály rizikového správania u mladých včas a ponúknuť im odbornú pomoc.
Prevencia je o porozumení
Viaceré domáce aj zahraničné príspevky na konferencii ilustrovali kde sa začína prevencia radikalizácie mladých. Že jej korene sú v základných problémoch mladých ľudí – že sa cítia byť osamelí, neprijatí a nepochopení. Pandémia ich ešte hlbšie zatlačila do online priestoru, kde sú zraniteľní voči rôznym extrémnym naratívom a hnutiam.
Reč bola o mizogýnii, o manosfére, ale aj femosfére, o algoritmoch a násilných obsahoch online, o umelej inteligencii aj o pravicovom extrémizme v Európe. Riaditeľ IPčka, Marek Madro, a psychologička Marianna Heřmánková, ktorá je aj slovenskou zástupkyňou v EU Knowledge Hub, predstavili aj priame skúsenosti z praxe – z Krízovej linky pomoci IPčko a krízových služieb, ako aj s kontaktu s mladými zradikalizovanými ľuďmi, či z intervencií na školách a z práce s mladými v tomto prostredí.
Z Belgicka, Rakúska, Holandska, Nórska a Českej republiky zazneli prístupy, ktoré spájajú prevenciu s rozvojom kritického myslenia a s inovatívnym vzdelávaním, ale tiež s prácou s komunitami, rodinami a v neposlednom rade s obeťami extrémizmu.
Rakúska organizácia DERAD napríklad predstavila model, v ktorom štát spolupracuje s nezávislými expertmi na deradikalizáciu, zástupkyňa Victim Support Europe z Belgicka upozornila na potrebu systematickej pomoci obetiam terorizmu a nórsky psychológ priblížil využívanie digitálnych nástrojov pri prevencii radikalizácie a násilného extrémizmu.
Každý z týchto príkladov priniesol inšpiráciu, ako by mohol fungovať prepojený systém aj na Slovensku – nie len ako stratégia na papieri, ale ako reálna sieť ľudí, ktorí spolu komunikujú a konajú.
Hlas tých, ktorých sa to priamo týka
Silným momentom konferencie bola diskusia Terorizmus na vlastnej koži, v ktorej vystúpila Radka Trokšiarová, preživšia útoku na Zámockej, spolu s riaditeľkou odboru školstva Bratislavského samosprávneho kraja Janou Zápalovou a Kristínou Kročkovou zo Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
Rozprávali o tom, ako tento teroristický útok ovplyvnil našu spoločnosť, ale aj životy jednotlivcov, ako sa s ním vysporiadali školy a či to zvládli, či sme sa ako spoločnosť niečo naučili, ale bohužiaľ aj ako málo sa za tri roky od tragédie zmenilo. Zaznelo, že ako spoločnosť sme sa síce posunuli v slovách, ale trocha menej v skutkoch.
Stále chýba systematická pomoc obetiam, dlhodobá psychologická podpora aj schopnosť otvorene hovoriť o nenávisti bez bagatelizovania.
Diskusia pripomenula, že každá tragédia má svoje pokračovanie – v tých, ktorí prežili, v blízkych, v spolužiakoch, v komunitách.
Záver konferencie patril tým, o ktorých sa hovorilo najviac – mladým ľuďom. V diskusii Čo na to hovoria mladí sa stretli stredoškoláci a vysokoškoláci z rôznych častí Slovenska a z viacerých mládežníckych organizácií – Slovenského skautingu, Rady mládeže Slovenska, DigiPeers a samozrejme aj z IPčka.
Hovorili o tom, ako sa cítia v školách, v rodinách, v online priestore. O tom, na čom im záleží a čo si myslia o tom, čo na konferencii zaznelo. Či ich niečo zaujalo, alebo si myslia, že sa konkrétne zistenia dajú, či nedajú uplatniť. Pomenovali, že sa podľa nich stále deje málo a ako spoločnosť potrebujeme zabrať.
Že chcú byť počutí. Že im záleží na spoločnosti, ale potrebujú, aby im niekto dôveroval a bral ich vážne.
Ich hlas bol silnou pripomienkou, že prevencia radikalizácie nemôže byť len o mladých – musí byť s mladými.
Spoločná zodpovednosť
Radikalizácia nie je problém, ktorý vyrieši jeden rezort, ani téma, ktorú môžeme odložiť, keď sa z médií vytratí ďalší prípad. Je to proces, ktorý sa dotýka ľudských práv, bezpečnosti aj duševného zdravia, ale tiež vzdelávania, spravodlivosti a “onlife” priestoru.
Konferencia ukázala, že zmena je možná, keď sa o nej začne hovoriť spoločne a otvorene. Keď sa jednotlivé snahy prestanú trieštiť a sústredia sa na spoluprácu. A keď sa prestaneme báť pomenovať pravdu – že ak nebudeme skutočne konať a nielen hovoriť, ďalšie Zámocké sa môžu zopakovať.
Pomoc existuje.
IPčko je tu pre všetkých, ktorí prežívajú ťažké momenty. Pre každého, kto potrebuje byť vypočutý, kto nevie ako ďalej.
#POMOCEXISTUJE a nájdete ju na www.ipcko.sk
Všetky záznamy z konferencie nájdete na našom YouTube.