Strácaš životy?

„Keď som bol siedmak na základnej škole, zaplatili mi rodičia školský výlet do Londýna. Bol to môj prvý výlet bez rodičov do zahraničia a veľmi som sa tešil. Nešiel však nikto z mojich kamarátov, ale deti z iných tried. Stal som sa terčom šikany. Nebudem vás zaťažovať detailmi, ale v podstate si z výletu pamätám len plač. Doma sa navyše trápila aj moja mamina, ktorej som sa zdôveril a všetko so mnou empaticky prežívala. To bol môj prvý výlet za hranice bez rodičov. Pocit bezmocnosti a neskutočnej diaľky od všetkých, ktorých mám rád. Aj napriek tomu som sa neskôr vybral pracovať na leto do USA, Anglicka a neustále cestujeme po celom svete s partiou blízkych priateľov. Len v Londýne som bol od tej doby nespočetnekrát. Chcem tým povedať iba to, že nech aktuálne prechádzate akýmkoľvek obdobím, raz budete mať svoj život pevne v rukách sami a je len na vás ako bude vyzerať. Rozprávanie o problémoch dokáže pomôcť s akýmkoľvek trápením. Ja som mal to šťastie, že sme si s maminou blízki a hovoríme si všetko. Viem však aj to, že sa často trápila so mnou. V takých prípadoch by som bol rád, keby som vedel o milých ľuďoch z IPčka, ktorým by som sa mohol anonymne vyrozprávať.”

“Minulý rok som všetok môj čas venoval práci a vzdelávaniu. Snažil som sa byť produktívny a stihnúť čo najviac. Keď sa mi to nedarilo, začal som sekať čas z iných aktivít – šport, priatelia, rodina, spánok – a ešte viac pracoval. Prišlo mi to v poriadku. Nadobudol som pocit, že všetko dokážem aj sám a lepšie. Ten pocit netrval dlho. Bolo to zhruba 6 mesiacov, po ktorých som začal cítiť nechuť čokoľvek robiť. Stratil som motiváciu a nič ma nebavilo. Aj keď roky pracujem na sebapoznaní, nevedel som čo sa so mnou deje a čo by som mal zmeniť. Kamarát mi odporučil konzultáciu s jeho známou, psychologičkou. Som za to vďačný. Pravidelné sedenia hodnotím za jedno z najlepších rozhodnutí a naďalej v nich pokračujem. Nosíme si v sebe toho veľa a pre mňa sú tieto sedenia skvelý spôsob, ako sa dostať pod povrch a spoznať, prečo sa cítim ako sa cítim a čo s tým môžem robiť.”

“Počas covidu, keď sa zatvorili školy a zostala som doma, z jednej strany sa mi uľavilo, že nemusím chodiť do prostredia, z ktorého som mala často úzkosť, ale z druhej strany som mala stres z toho, kedy sa tam zas budem musieť vrátiť. Preto som sa rozhodla, keďže som mala viac času na seba, nájsť si psychologičku. Chodila som k nej dlhšiu dobu a cítila som sa vždy v bezpečí prebrať všetko čo ma ťažilo a odchádzala som od nej odbremenená.”

“Mám rád svojich priateľov. Pocit izolovanosti, ktorý som pociťoval v období pandémie som sám nevedel prekonať. Niekedy je lepšie vedieť si priznať, že je toho na nás veľa a nevieme si s tým rady. Sám som sa rozhodol požiadať o odbornú pomoc.”