Pred pár dňami obletela naše médiá správa z Ruska o hre zo sociálnych sietí s názvom „Modrá veľryba“. Na Východe predpokladajú, že táto hra stojí za zvýšeným počtom samovrážd tínedžerov v poslednom čase. Dnes sú na Slovensku už dva prípady samovrážd mladých ľudí, v ktorých sa spomína prepojenie na túto hru.
Denne sa pri svojej práci psychológov stretávame s množstvom mladých ľudí. Snívajú svoje sny a túžby, no v ceste im často stoja rôzne trápenia a bolesť.
V období dospievania je všetko akési náročnejšie. Hádžu s nami hormóny, nič nie je dobré, chceme zmeniť svet, pretože veríme, že svet môže byť pekným miestom pre život, no nedarí sa nám to. Mnohí mladí však navyše bojujú so svojím vlastným životným osudom, so strachom, úzkosťou, nedôverou. Bojujú s následkami traumy, zo znásilnenia či násilia v rodine. Často mladí nevidia cestu von a zostávajú s pocitmi beznádeje sami.
Často v poradenských chatoch čítame od mladých ľudí „nemá to zmysel“, „chcem zomrieť“, „už nechcem ďalej trpieť“.
Hra, ktorá sa v poslednom období vzmáha na sociálnych sieťach najmä na Východe prináša presne toto – smrť mladého človeka. Táto hrozba sa však netýka len tých ďaleko v Rusku či vo Východnej Európe. Prvé prípady spájané s hrou „Modrá veľryba“ sa spomínajú na východnom Slovensku. Či hra naozaj existuje, alebo je to celé hoax si v tejto chvíli nedovolíme povedať. No vieme, že hra v nejakých formách naozaj existuje.
Mladí ľudia, ktorí prežívajú vo svojich životoch rôzne trápenia, túžia po tom, aby duševná boleť zmizla. Často vidia riešenie v smrti. Oni však nechcú zomrieť, chcú, aby prestala ich bolesť a mohli žiť (opäť) naplno.
V návale smútku a úzkosti však ľahko vymenia naozajstný cieľ, za cieľ, ktorý sa zdá byť riešením.
Navyše, prostredie internetu a disinhibičný efekt, ktorý v ňom pôsobí, ľahko navodia dojem, že všetko je to len hra. Hra, ktorú môžem prestať hrať kedykoľvek. Bez následkov, bez ťažkostí. Zdanlivo sa všetko odohráva len vo virtualite. Čo sa teda mne môže stať v realite? Tento klamlivý pocit bezpečia a fikcie spôsobuje, že mladí ľudia sú ochotnejší riskovať – a to dokonca aj svoj život.
Prečo s tým ale neprestanú, ak ide naozaj do tuhého?
Odpoveď je trošku zložitejšia, ale v podstate ide o to, že podľa medializovaných informácii im to „kurátori hry“ nedovolia.
Počas celej hry si pomaličky zbierajú informácie o nich, o ich rodinách, priateľoch, o tom, kde bývajú, o ich citlivých stránkach. Vo chvíli zaváhania vytiahnu na mladého človeka vyhrážku, že ublížia mame, bratovi, kamoške. Aká môže byť reakcia mladého vystrašeného človeka? Vďaka tomu „kurátori“ pri akomkoľvek zaváhaní dostanú mladého človeka tam, kde chcú.
Viete si predstaviť dušu a prežívanie mladého človeka, ktorý dospieva, pre ktorého je náročné čeliť svojmu vlastnému prežívaniu a bežným veciam? O čo ťažšie môže takýto mladý, emóciami zmietaný človek odolať hrozbám, vyhrážkam či vydieraniu? Mnohí mladí ľudia si v takejto chvíli zvolia radšej vlastnú smrť ako smrť či ublíženie tomu, koho majú radi.
Našťastie sú však aj takí, ktorí hru nedohrali a dokázali od nej odísť.
Dotyk „Modrej veľryby“ sme pocítili v tomto týždni aj my na internetovej poradni IPčko.sk.
Hľadáme, čo vieme urobiť, ako vieme prispieť, a čo najviac obmedziť dopady tejto neuveriteľnej „hry“.
Zatiaľ mi napadá len jedno, prosím, všímajme si prežívanie a pocity mladých ľudí, ktoré často zľahčujeme a venujme im svoj záujem.
Nepoučujme, počúvajme. Fakt to môže zachrániť životy.
Ku aktuálnym udalostiam v súvislosti s hrou „Modrá veľryba“ sa náš riaditeľ Marek Madro prihovoril mladým aj vo videu:
Od roku 2012 sme tu, online pre mladých, v každej chvíli ich života k dispozícii. Nepočujeme ich, no pozorne čítame slová, ktoré nám v chatovej poradni píšu. Často sú to slová bolesti, strachu, beznádeje, no tiež sme často inšpirovaní silou mnohých mladých, ktorí bojujú o dušu za lepší deň, za lepšie vzťahy, za lepší život. Chceme byť pre nich užitoční, pretože veríme, že im ako odborníci vieme a chceme pomôcť.
Osud mladých ľudí nám nie je ľahostajný.
A čo vám?
Koľko mladých sa oplati zachrániť?
Pomôžte nám nenechať mladých ľudí plávať v hlbokom mori, samých a bez pomoci.
Vďaka.
Mgr. Veronika Kohútová – koordinátorka IPčko.sk
