Fero je celkom normálny chalan. Nepije, nefajčí, dodržiava všetky spoločenské pravidlá, tradície a stanovy. Občas sa mu ale stane, že niekoho potrebuje. Nebýva to často, aby myslel sebecky iba na seba. Teraz je však v takom období, kedy sa mu nedarí vôbec nič. Na čo siahne, to pokazí. Ešte aj rodičia si viac všímajú toho krpca malého, a to len preto, že úspešne zmaturoval. Hlavne, že keď maturoval Fero, ledva si to niekto všimol. Veď „maturita = formalita, to by bolo, aby nezmaturoval!!!“ Ale Jožova matura sa oslavovala ako v rozprávke – tri dni a tri noci. Ale to je jedno. Veď Fero má kopec kamošov, zavolá ich na pivo, pokecajú, bude fajn… Lenže… Fero netušil, ako veľmi sa mýlil. Rozposlal niekoľko smsiek, mailov, vyvolával hádam každému zo svojho telefónneho zoznamu, prosíkal, sľuboval… a ďakoval… Ale to len zo slušnosti… Každý ho totiž odmietol. A Fero vo svojej osamelosti, slabosti, túžbe po objatí, pochopení, prijatí, ….. , spravil jednu odvážnu vec. Zašiel za rodičmi, či by sa mohli porozprávať. Aj oni odmietli, vraj teraz nemajú čas, lebo idú správy, mama varí, nič nestíha….
Je ti to nejaké povedomé? Deje sa to asi v každej domácnosti a bohužiaľ, zrejme sa to tak skoro nezmení. Fero, hoci bol silný chlap, ktorý nikdy neplakal, zavrel sa vo svojej samote do izby, zhasol svetlo a schoval sa pod paplón. Prvýkrát po dlhej dobe z jeho očí vyšli slzy. Hanbil sa za ne, ale čo mal robiť, keď sa cítil tak úboho, smutne, sklamaný, že hoci má podľa jeho rodičov všetko, niečo mu predsa len chýba. Ale čo?
Našťastie, má Fero jedného kamoša, ktorý mu voľakedy dávno povedal o stránke www.ipcko.sk. Vraj sú tam fasa mladí ľudia, od skorého rána až do neskorej noci. Sú ochotní počúvať, alebo lepšie povedané čítať myšlienky druhých. „Akékoľvek myšlienky“ – to mu ten kamoš niekoľkokrát zopakoval a zdôraznil. Ako mu povedal, nikdy ho neodsúdili, nevysmiali, neposlali preč. A to mohol prísť naozaj s čímkoľvek. Aj s tým, že si ho rodičia nevšímajú, že kamoši nemajú zrazu čas, že sa opíja kvôli nešťastnej láske, že myslí na samovraždu a aby uvoľnil svoju bolesť tak sa reže. Nikdy si nepoklepali na čelo. Vždy tu boli pre neho, povzbudzovali ho a skúšali s ním nájsť riešenie danej situácie. Fero si na túto stránku spomenul, a tak zobral notebook a vyhľadal tú zázračnú stránku. A fakt! Bolo tam niekoľko dobrovoľníkov, ktorí boli pripravení počúvať jeho myšlienky. Vybral si teda jedného a začali si chatovať. Veľmi mu to pomohlo, už sa necítil sám a odstrkovaný. Vedel, že niekto je tu pre neho a rád ho vypočuje.
Cítiš sa aj ty pod psa? Nikto si ťa nevšíma? Aj ty potrebuješ niekde niekoho, hoci máš všetko a všade? Kamoši majú iné záujmy, rodičia nemajú čas a ty sa nemáš s kým porozprávať? Príď na IPčko.sk a niekto sa ti určite bude rád venovať. Bez ohľadu na to, s čím prídeš. IPčkári ti radi dajú svoj čas, porozumenie, prijatie, slová útechy, či návrhy riešenia, pošlú ti virtuálne objatie, aby si sa cítil lepšie. Len im napíš 😉 nezábudka
