Frflal si na slovník, na písanie pozitív a na učenie sa vďačnosti. Vlastne hneď od začiatku to malo byť učenie sa ďakovať. Len bola taká hrozná hustá tma okolo teba. Hm, ďakovať za niečo, čo absolútne nevidíš musíš uznať, to sa robí veľmi ťažko. Preto bolo dôležité najskôr niečo vidieť. Aspoň záblesk, či obrys.
Skúšal si to viackrát, ale vždy si to do týždňa vzdal. Úprimne, neveril si, že ďakovanie, vďačnosť, vďaky vzdávanie môže zmeniť človeka. Ty si na sebe žiadnu zmenu nepostrehol. Ale okolie však dávalo spätnú väzbu. Registrovalo zmenu hlasu, inú voľbu slov. Netýkalo sa to len hlasu, či slovného prejavu. Tvár nebývala tak často zamračená a pohľad tiež už nebol vždy ten vražedný. Sem tam sa ukázal aj úsmev. Niečo malé si si začal všímať cca po pol roku písania. O zmene si si dovolil povedať až po roku. Vtedy si ten rozdiel naozaj videl a dokázal si si ho aj priznať. So svojou radosťou či šťastím si sa podelil s okolím, priateľmi. Tým, ktorý ťa stretali častejšie, si to ani hovoriť nemusel. Patrilo sa iba tým z iným kútov Slovenska, pretože sa tak často nestretáte. Nebola príležitosť, aby si všimli rozdiel. Boli milo prekvapení, akí zázrak sa stal. Ak zatrpknutý negativista vie objaviť niečo pekné a pozitívne, ako inak by sa to malo nazvať? Jedine zázrak.
Ale nie všetko vychádzalo a vychádza ideálne. Problémy sa nezačali vyhýbať. Skôr si mal pocit, že ich niekoľkonásobne pribudlo. Vzdať sa? Po roku každodenného rekapitulovania dňa a zapisovania do slovníka hodiť tú všetku námahu za hlavu? Nie. Zistil si, že je to odrazový mostík ako kráčať ďalej. Vôbec nie je jednoduché vytrvať na ceste. Ako sa však hovorí: čo nič nestojí, za nič nestojí.
Slovníky sa stali tvojou súčasťou. Ak si niekam cestoval, okrem zubnej kefky si pribaľoval slovník a pero. Áno, stretol si sa s poznámkami: dokedy to chceš písať? možno rok a pol bol dostatočný čas na vytvorenie určitého zvyku, či rituálu. poldruha roka ti však trvalo, kým si prišiel na spôsob, aký ti vyhovuje. Kým si objavil, čo ťa vie podržať v ťažkých chvíľach.
Keď sa nad tebou zatiahli hrozné tmavé mračná, prišla chvíľa zaspomínať si, listovať v poznámkach, uvedomiť si, že za tými škaredými čiernymi mrakmi, je krásne žiariace slnko a tá búrka predsa nebude trvať večne, a tiež objaviť v sebe nádej, že raz bude lepšie. Skutočne lepšie.
Osobne čo ťa najviac zaskočilo, bola príležitosť byť svedkom, ako sa menia životy iných. Ako sa nechávajú druhí inšpirovať a skúšajú, či to je naozaj možné. Nepokladal si sa za najvhodnejšieho adepta za vzor pre ľudí. Videl si príliš veľa svojich chýb, zlyhaní a negatívnych vlastností. Ale prečo ťa niektorí pokladali a pokladajú za dobrého priam správneho? Nehľadeli na neúspechy a zlyhania. Obdivovali tvoju odvahu a snahu vzoprieť sa tomu. Síce zranený ubolený zablatený si vstával a hľadal správnu cestu. Tá odvaha a snaha vstať, bola a je veľkým povzbudením, obrovskou motiváciou pre iných. Sebaľútosť ťa nikdy dopredu neposunula. Skôr ťa zatlačila ešte hlbšie do blata. Človek to najlepšie pochopí, až keď si to prejde, prežije na vlastnej koži.
Slovníky pôvodne neboli určené pre iné osoby. Boli tam a aj sú veľmi dôverné osobné poznámky. No napriek tomu si porušil toto pravidlo, či zásadu. Hľadal si pomoc. Našiel si ju, ale nechal si ju stáť medzi dverami. Musíš však uznať, že citlivé osobné veci sa neriešia verejne a už vôbec nie medzi dverami. Žiada si to trocha diskrétnosti. Preto si návštevu pozval prečítaním si slovníka do obývačky. Nebolo to na tvoju škodu iba vo tvoj prospech. Veď kto netúži mať pri sebe osobu, ktorá ho chápe, rozumie mu?
hyacinta
