V jeden chladný večer som prechladnutá ležala v posteli. A tak som uvažovala nad tým po čom túžim, čo chcem dosiahnuť. Uvedomila som si, že cesta za mojim cieľom je veľmi dlhá a náročná. Vnímala som, že som sa sústredila len na konečný cieľ. Zamyslela som sa, na čo bojovať, ak sa mi nepodarí dôjsť do cieľa?
Uvažovala som rovnako nad tým, po čom som túžila v minulosti a aké to bolo, keď som dlho vysnívaný cieľ dosiahla? Došlo mi, že výsledok nebol taký úžasný, ako som si ho predstavovala predtým. Áno, priznávam, bol krásny a oplatilo sa zaň bojovať. No pochopila som, že úžasné na tom bolo si ho vytvoriť, ísť za ním a nakoniec zažiť pocit spokojnosti, že som došla k cieľu.
A tak, keď som napokon dosiahla to po čom som túžila a zažila veľa cenných zážitkov či skúseností, pochopila som, že to nebola výhra, ktorá mi urobila radosť, ale pocit, že som sa na ceste za ňou naučila niečo nové, spoznala nových ľudí, zažila pocit radosti aj z malých krokov v pred, z predstavy aké krásne by to bolo keby som to dokázala a najmä z chvíľ kedy som sa z chuti zasmiala. Všetko to, čo som sa počas tej krkolomnej cesty naučila, mi umožnilo posunúť moje ciele na vyššiu úroveň. Ak to mám zhrnúť: Dôležitý nie je len samotný cieľ, ale aj to, čo na ceste za ním prežijeme.
Aj u nás v IPčku momentálne bojujeme s projektom Vždy a všade. Ako postupne prekračujeme okrúhle čísla v hlasovaní, stále sa čoraz viac a viac tešíme a všetci tým žijeme. Zrazu si uvedomujeme, že sa postupne učíme nové veci, spoznávame nových ľudí a cítime podporu priateľov, ktorí pri nás stoja. A preto som presvedčená, že práve cesta, ktorou sme prešli a ľudia, ktorí pri nás stáli a podporovali nás, znásobili veľkosť nášho cieľa.
ĎAKUJEME.
Prajem Vám všetkým, aby ste na ceste za svojim snom, prežili ešte niečo väčšie, ako je samotný sen.
Barbora
