Sedí v izbe za stolom a len tlmene svietiaca lampa jej robí spoločnosť. Až tu v tichu svojej izby je naozaj sama. Ľudia sa celé dni pokúšajú o ľudský kontakt s ňou, a ona sa usmieva. Usmieva sa, akoby bol svet gombička…no len čo odbije večer, uteká. Zas a znova. Do svojho útočiska, do svojho kráľovstva. Tam, kde môže byť sama sebou.
Izba jej ponúka slobodu, útek od starostí, pretvárky, od ľudí, ktorých vída celé dni. Od vecí, pri ktorých má pocit, že chce odísť na druhý koniec sveta. Len tu môže plakať a naozaj smútiť, ak sa nechce smiať a rozosmievať iných. Tu ju však prenasledujú spomienky na zážitky, ktoré dávno prežila a otriasli ňou. Vracajú sa jej nočné mory a pritom tak dúfala, že už ich prekonala. Tu môže búchať o stenu a vzlykať bez toho, aby ju niekto počul. Tu sa cíti mizerne a nikoho s tým neotravuje…
Keď sa vyplače, utrie slzy, postaví sa na nohy a zapne počítač. Verí, že (hoc len virtuálne) stretnutie s priateľmi jej pomôže vyrovnať sa so svojou náladou, ktorá ju znenazdajky prepadla. Nič sa nedeje, potom prichádza prvý človek, píše a ona len počúva. Počúva a bojuje sama so sebou, aby nevykríkla, ako veľmi mizerne sa má.. napriek tomu zatne zuby a počúva…
Prichádza druhý priateľ a ona si zrazu uvedomuje, ako zle sa cíti. Odpíše mu, dúfa že si nič nevšimne a po chvíli vypína počítač a padá do postele. Verí, že tam nájde pokoj. Opäť prepukne do plaču, no to už jej zvoní mobil, a priateľ chce vedieť, čo sa deje. Nedvíha, nechce aj jeho dostať do smutnej nálady, nakoniec zvonenie preruší. „Bude to tak lepšie…“ zašepká medzi vzlykmi. Priateľ sa nevzdáva, a tak s malou dušičkou mobil dvihne. Priateľ nepýta sa, nehovorí, len počúva. Počúva jej výlevy, všetko čo ju trápi, trpezlivo čaká, kým skončí, a potom povie pár slov, ktoré povzbudia. Dievča sa pousmeje, a zrazu vie, čo má robiť. Vstane z postele, utrie slzy a usmeje sa. Pravým, šťastným úsmevom.
Každý z nás má niekedy zlú chvíľku…kedy sa cíti mizerne, potrebuje sa vyplakať, pretože už nevládze dávať, počúvať, smiať sa…nie vždy náladu možno zdvihnúť jedným telefonátom…no snáď sa každému raz pošťastí mať po boku vnímavého priateľa, ktorý vycíti, ak niečo nie je v poriadku. Napriek tomu, že sa pokúšame zakryť problémy úsmevom, nedržte to, čo vás trápi v sebe…dajte šancu ľuďom, aby vás objali…hoci možno „len“ slovami…
Peťa
