Táňu som spoznal, keď som nastúpil do prvého ročníka na strednej. Keď som ju prvýkrát videl, povedal som si, že je to určite najkrajšia baba na našej škole. Postupne som zistil, že nebola len pekná, ale aj celkom vtipná. Dokonca aj učitelia ju mali radi. Veď prečo by aj nie. To dievča sa nemuselo ani učiť a mala čisté jednotky. Veľmi rýchlo si v triede našla svoje miesto a vždy to bola ona, kto nás v piatok večer ťahal do mesta. Priznám sa, už od začiatku som na ňu nepozeral len ako na kamošku a spolužiačku. Poviem to na rovinu, chcel som ju zbaliť, no zatiaľ sa mi to nepodarilo. A ako tak na ňu na konci druháku pozerám, ani sa mi to nepodarí. Táňa sa mi zdala v poslednej dobre zvláštna. Neviem čo sa s ňou deje. Chodí akoby bez ducha, nič ju nenadchne a celé dni len pozerá do mobilu. Už nehrá ani na gitare a pritom to tak milovala. V škole som si všimol, že sa nevie poriadne sústrediť, na testoch robí chyby a pri odpovediach si nevie spomenúť ani na základné veci. Pritom jej to šlo v škole takmer od ruky a teraz? Nesústredí sa, keď sa jej učitelia niečo pýtajú, tak otázku ani nevníma a ešte aj známky sa jej zhoršili a veľakrát som ju videl, ako celú hodinu iba neprítomne pozerá von oknom a vôbec nevníma, čo sa okolo nej deje.
Viackrát som ju videl smutnú. Keď si myslela, že na ňu nikto nepozerá, tak sa mi zdalo, že aj plače. Navyše mám pocit, že sa nám vyhýba. Vždy keď za ňou v triede prídeme, rýchlo sa postaví a odíde, lebo musí za niekým ísť, alebo si kúpiť desiatu, či si nájde iný dôvod, ktorý častokrát smerom k nám pri odchode iba zamrmle, že to takmer nepočuť. Uvažoval som aj nad tým, či nemá nejaké zdravotné problémy. Často ju bolieva hlava alebo ani nepríde do školy. Keď som sa jej na to všetko pýtal, iba mi stroho odvrkla, že sa o to nemusím starať a znova odišla. No aj tak mám o ňu strach. Kedysi bola vtipná, milá, často sa smiala.
Janči dávnejšie spomínal, že jej rodičia robia každý deň do večera a často aj do noci, takže celé dni býva sama so sestrou a ráno sa akurát pri odchode pozdravia. Ako vraj pozná jej rodičov, kto vie, či si povedia za celý deň viac ako jedno ahoj, alebo že idú spať. Raz tak poznamenal, že na ňu asi kašlú. Ale to sa mi nezdá. Väčšinou keď počujem o niekom, na koho rodičia kašlú, tak je vždy hladný, podvýživený, špinavý, neupravený, so zlým prospechom a celkovo také dieťa, čo sa nevie „vpratať do kože“ a robí čokoľvek, len aby si ho niekto všimol a často aj nemajú peniaze. A toto na Táňu jednoducho nesedí. A podľa toho, ako vyzerá Tánin dom, pochybujem, že nemajú peniaze a majú sa zle. Jej obaja rodičia pracujú a naozaj sa snažia, aby si ona aj jej sestra mohli dovoliť čokoľvek, na čo si pomyslia. Dokonca má tak fajn rodičov, že jej veria a môže byť vonku dokedy chce a nemusí sa nikomu „spovedať” s kým ide, kedy sa vráti a podobné výsluchy. Často sme jej to všetci závideli.
Bežne vnímame zanedbávané dieťa podobne ako chlapec z nášho príbehu. Vnímame ho ako to špinavé, hladné, chudučké a podvýživené, či dieťa choré, o ktoré sa nikto nestará. Neraz s odreninami, či zraneniami, na ktorých nemá ani len náplasť. Ich výzor spôsobuje, že sa im ostatní rovesníci vyhýbajú.
Výzor však nie je to jediné, čo si môžeme všimnúť pri deťoch, alebo mladých ľuďoch, ktorí nemajú dostatok pozornosti a starostlivosti. Zanedbávanie často súvisí tiež s problémami v škole. Dieťa alebo mladý človek má problém sústrediť sa, naučiť sa to, čo treba. Je letargické, bez záujmu o školu a akékoľvek iné zmysluplné aktivity. Následkom je slabý prospech, výsmech spolužiakov a aj s tým súvisiace záškoláctvo.
Rodiny, z ktorých pochádzajú, sú rôzne. Čo ich však spája, je nedostatočný záujem o dieťa. V takejto rodine dieťa nemá oporu, cíti sa stratené, nikto sa ho nespýta ako sa má, ako bolo v škole a už vôbec sa ho nikto nespýta, či je všetko v poriadku alebo či má nejaké problémy. Veľmi ľahko môže získať pocit, že nie je hodné pozornosti, a tak sa utiahne do vlastného sveta. Ak podporu nenachádza doma, môže ju na druhej strane hľadať u iných. Zároveň však pociťuje strach, či hanbu, a tak o tom nechce povedať svojim kamarátom ani ľuďom, ktorí by mu mohli pomôcť. Naopak, bude pravdepodobne hľadať ľudí, ktorí sú na tom podobne. Bude chcieť byť s tými, pri ktorých môže byť samo sebou a zároveň od nich získať podporu. Následkom sú často partie mladých ľudí, ktorí svoje problémy riešia alkoholom, drogami. Akýmsi výkrikom o pomoc môžu byť drobné či väčšie priestupky. Tie však, bohužiaľ, nie vždy identifikujeme ako hľadanie pomoci, ale naopak, ako zlú a nedisciplinovanú či „skazenú“ mládež.
Napriek tomu, že Táňa nepôsobí hladne, neupravene, či špinavo, Janči správne identifikuje, že na ňu rodičia kašlú. Aj keď by sa mohlo zdať, že rodičia, ktorí sa snažia o finančné zabezpečenie rodiny, predsa nemôžu zanedbávať dieťa, dať dieťaťu jedlo a strechu nad hlavou je síce dôležitá, no nie jediná úloha starostlivosti o dieťa.
Veľmi dôležitou úlohou rodiny je práve starostlivosť, záujem a láska dieťaťa. Ak mladí človek necíti lásku, prijatie, podporu, či záujem od svojich najbližších, len veľmi ťažko ju bude očakávať od svojho okolia a veľmi ťažko na to bude vedieť odpovedať. Tento mladý človek má potom problém si vytvárať plnohodnotné vzťahy, či už kamarátske, ale aj partnerské. Jeho nedôvera v okolitý svet sa neraz odrazí na tom, že je osamelé a má pocit, že nemá dostatočnú hodnotu na to, aby sa oň niekto zaujímal.
Keď som ostatným povedal, že sa o Táňu bojím, tak sa mi priznali, že aj oni si všimli, ako divne sa správa. Janči však povedal to, nad čím som uvažoval aj ja sám. Má pocit, že by sme jej mali nejako pomôcť. Uvažoval, že by sme mohli niekoho nájsť, komu môžeme povedať, že sa s Táňou niečo deje. Ale čo ak tým, že to niekomu povieme, tak jej ešte viac ublížime? Ja jej chcem pomôcť a nie jej ešte priťažiť. Naozaj neviem, čo by sme mali robiť.
Náznaky toho, že dieťa, alebo mladý človek, nemá dostatočnú starostlivosť, alebo je zanedbávané, nie sú často také výrazné, ako napríklad modriny a pod. Neraz sa môže stať, že hoci kamarát, spolužiak, učiteľ, sused, či ktokoľvek blízky má podozrenie, neistota v ňom vytvára tlak na to, aby nič nerobil. Chlácholí sa tým, že to možno tak vôbec nie je, že sa to len zdá, že veď tá rodina pôsobí seriózne a podobne. No pre dieťa, ktoré trpí, je lepšie ak pre neho vyhľadáme pomoc aj napriek tomu, že nemáme istotu, že je to tak. Pretože len ak nebudeme ticho, pomôžeme tomu, kto tú pomoc potrebuje a nedokáže si ju vypýtať sám.
Sú však aj situácie, kedy pomôcť chceme, no podobne ako Tánini kamaráti nevieme, na koho sa obrátiť. V takomto prípade je fajn „poobzerať sa okolo seba“. Zistiť, kto v najbližšom okolí by mohol konkrétnemu dieťaťu alebo mladému človeku podať pomocnú ruku. Môže ísť o učiteľa, školského psychológa či výchovného poradcu, ale pokojne aj suseda, ktorému dieťa ako – tak dôveruje.
Ďalšou možnosťou, alebo krokom, ako svojmu kamarátovi pomôcť, je obrátiť sa priamo na organizáciu, ktorá sa venuje deťom a mladým v podobných situáciách. V každom väčšom meste je aspoň jedna a pomáhajúce organizácie nájdete aj v tých menších mestách. Odborní pracovníci týchto centier majú mnohé skúsenosti, vďaka ktorým vedia odhadnúť situáciu,
ale najmä podniknúť konkrétne kroky, vďaka ktorým sa môže život dieťaťa alebo mladého človeka zmeniť k lepšiemu. Kontakty na tieto organizácie môžete nájsť na stránke www.detstvobeznásilia.sk, ako aj na stránke www.bezmodrin.sk. Medzi nimi môžeme nájsť kontakty na telefonické linky dôvery, detské krízové centrá, ale aj pracovníkov odborov sociálnych vecí, ktorí práve deťom a rodinám v podobných situáciách pomáhajú.
Pri obavách, že niekto z vašich kamarátov či známych je ohrozený, neváhajte využiť jednu z vyššie spomenutých možností. Ďalšou z foriem pomoci je internetová poradňa pre mladých IPčko.sk. Vďaka nej sa môže mladý človek alebo dieťa v bezpečnej a priateľskej atmosfére zveriť so svojim životným osudom, ťažkosťami a spoločne môžu hľadať cestu k jeho vyriešeniu.
Je množstvo organizácii a odborníkov, ktorí sa týmto deťom a mladým ľuďom venujú. Dôležitú úlohu však zohrávate práve vy, ktorí ste im najbližšie. Títo mladí ľudia sa cítia osamelo. Majú pocit, že nie je nikto, kto by im pomohol. Myslia si, že to nikoho nezaujíma a ľudia sa im otočia chrbtom. Zážitok toho, že sa o nich niekto zaujíma a chce im úprimne pomôcť, je pre nich často silným momentom a prvým krokom k hľadaniu pomoci. Preto neprehliadajte ľudí, ktorí v tichu kričia o pomoc. Záujem o človeka vedľa teba neuškodí a môže mu neraz zachrániť život.
Bol som taký slepý. Janči mal pravdu. Táňa potrebovala pomoc, a my sme sa tomu len mlčky prizerali. Hanbila a bála sa, že sa na ňu vykašleme aj my. Keď sme za ňou prišli a po prvých nesmelých vetách videla, že sme stále pri nej, rozplakala sa. Neviem či to boli slzy strachu, alebo úľavy. Po slzách však prišiel celý ťažký príbeh. Keď začala jej malá sestra chodiť do škôlky, mama si našla prácu. Všetko u nich doma sa zmenilo. Mama bola v práci dlho do večera, a nosila si ju aj domov. Otca poriadne nevideli, len občas sa stretli pri raňajkách, alebo keď dostala vynadané za zlú známku, či neupratanú izbu. Často musela strážiť svoju sestru, a starať sa o ňu. No ona sama nemala komu povedať, aká sa cíti osamelá a bezmocná. V škole všetci nadávali na to, ako im rodičia nedovolia to, či tamto a kontrolujú ich. Cítila sa iná, lebo by za jeden telefonát od mamy dala čokoľvek. A tak sa začala uzatvárať. Nikomu nehovorila, ako sa cíti, čo prežíva, dokonca sa s nikým nedelila ani o úspechy. Naučila sa mlčať a ukazovať svetu úsmev, aj keď sa v skutočnosti cítila inak. Zistila, že takýchto ľudí je viac. Sú vonku, na ulici a robia si čo len chcú. Vedela, že to nie je dobré, ale nevedela ako ďalej. Po našom rozhovore našla odvahu vypýtať si pomoc. Spoločne sme našli jednu organizáciu. Táňa sa tam bála ísť, a tak som jej navrhol, že pôjdem s ňou. Nesmelo súhlasila, a tak sme tam hneď po škole šli. Bola tam celkom fajn milá baba. Po tom, ako nás privítala, sa Táňa nakoniec rozhodla s ňou rozprávať sama a ja som ju počkal vonku. Keď vyšla von, bola síce uplakaná, ale konečne som videl po dlhej dobe jej úsmev. Ani dnes to u nich doma nie je ružové. Veci sa ale začali hýbať k lepšiemu. Teraz sedí vedľa mňa a vtipkuje o tom, čo to stále píšem. Je to znova naša Táňa. Milá, usmiata a plná elánu do života.
Mgr. Katarína Vincová, psychologička
Mgr. Veronika Kohútová, psychologička
Použitá literatúra:
Mydlíková, E., Fedor, M., Gancárová, S., Kováčová, M., Švecová, J., Vargová, D. (2013). Príručka o syndróme CAN. Bratislava: UPSVaR, 136s.
