IPčko vytvára tím sociálnych pracovníkov, psychológov, masmediálcov, ITčkarov a kreatívcov. Väčšina z nás sme však psychológovia, absolventi alebo študenti.
Častokrát sa nám stáva, že sa na veľa vecí v našom živote pozeráme skrz teórie, smery a postupy, ktoré sa nám zdajú vhodné.
Psychológovia sú opradení rôznymi mýtmi, no ako to funguje naozaj? Nuž, asi ako u každého človeka. Niekedy ani tá najlepšia teória nezaberie, nepredvídame a neveštíme z pohľadu či giest našich klientov. Nemáme odpovede na všetko a nie sme expertmi na svetový mier.
Pred tromi rokmi sme začali písať príbeh odvážneho projektu internetovej pomoci pre mladých IPčko.sk. Často sa naň pozerám ako na svoje dieťa. Síce si IPčko na ruky nikdy nechytím, je to živý organizmus, ktorý sa postupne vyvíja. Pri pohľade na vývinové štádiá podľa Erika Eriksona sa smejem, pretože to, čím sme s IPčkom prešli, úplne kopíruje túto jeho teóriu.
Myšlienka o IPčku nevznikla pred 3 rokmi, ale omnoho skôr. Na začiatku to bol len nápad, ktorý sa postupne vyvíjal, až dostal svoju konkrétnu podobu. Veľmi často stretávam ľudí, ktorí mi hovoria, že mali podobný nápad ako ja, a preto je možné, že by niečo také vzniklo pod iným menom a možno trochu inak. Na začiatku som bol sám, no postupne som našiel aj ďalších nadšencov projektu. A tak už bol nielen jeho otec, ale aj mamina, tety a ujovia. IPčko.sk prišlo na svet na začiatku júla 2012.
Prvé zvonenie klienta prišlo hneď po jeho vypustení ONLINE. Paralela s detským plačom je čisto náhodná 🙂 . Ako by povedal Erikson, začal sa náš zápas medzi dôverou a nedôverou. Hovorí sa, že v rámci prvého roka musíte nadobudnúť dôveru v to, že svet je skutočne bezpečné miesto a že je tu niekto, kto Vám pomôže, keď bude najhoršie. Nuž, aj my sme hľadali, pochybovali a postupne nadobúdali dôveru. Spustili sme výnimočný projekt a hľadali sme stále niekoho, u nás či v zahraničí, od koho by sme sa mohli učiť. Všetko sme sa učili za pochodu, často aj na vlastných chybách, niektoré z nich nám pomohli stať sa pevnejšími. Mnohokrát sme sa stretli s rozpačitým postojom, keď sme rozprávali o tom, čo robíme a ako vidíme svet mladých. Občas som si pripadal ako ufón, keď mi niektorí hovorili, že mladí pomoc nepotrebujú, lebo sú nestabilní puberťáci. Počas prvého roka sme si v podstate hľadali svoje miesto na svete, ale aj vo virtuálnom prostredí, v ktorom mladí žijú. Postupne, ako prichádzali klienti, sme si začali uvedomovať, že to, čo robíme, má naozaj potenciál a presne to odpovedá na potreby veľkého množstva mladých. Dôvera v naše schopnosti čoraz viac rástla a keď náhodou prišla kríza, spomienka na prvotný nápad a všetku tú motiváciu nás zase nakopli vpred.
Druhý rok sme už začali posilnení v našej viere, že práve to, že sme vytvorili inovatívny systém pomoci mladým, je naša výhoda. Ale ako to už býva, občas sme na to predsa zabudli. Ak je v našej krajine úspešná nejaká firma, je to výnimočné a vďaka zisku sa môže rozvíjať. My sme od začiatku neziskovým projektom. Dostali sme kopec ocenení, ktoré vždy povzbudili, no na toner, faktúry, či kancelársky papier sme nikdy poriadne nemali. A to nehovoríme o pravidelnej odmene pre profi tím, za nájmy, telefóny, notebooky. Občas to na mňa doľahlo. Zadĺžil som sa a niekedy je to fakt ťažké ustáť aj sám pred sebou. No aj to je súčasťou našej histórie. Ak si niekto myslí, že urobiť niečo ako IPčko je len vec chcenia, je buď hlúpy, alebo úplne naivný. Je to hanba? Možno hej. A možno nie. Len fakt sme počas IPčkovania potrebovali pomoc a dokonca sme ju aj párkrát našli. Ďakujem za to hlavne Lacovi z PROVIDY, ľudským ľuďom z portálu ĽudiaĽuďom.sk a Nadácii Orange.
V druhom a v treťom roku sme prešli veľkou premenou. Ako aj malé deti, tak aj IPčko, sa zrazu vytiahlo. Každým dňom narastali počty chatov, a preto sa pár dobrovoľníkov zmenilo na desiatky poradcov, pribudli nejakí profi zamestnanci a nové projekty, ktoré stále vychádzali z potrieb klientov na chate. Začali sme si uvedomovať svoje ,,ja“, no nezalomcovalo to nami a zostali sme stále pri zemi. V IPčku sme nastavili systémy práce s klientom, začali sme využívať Solution-focused brief therapy – Systemický prístup. Tí, ktorí neviete o čom to je, jedná sa o psychologický prístup ku klientovi, zameraný na hľadanie riešenia. Vytvorili sme štandardy kvality, príručky pre pracovníkov, začali sme sa spájať s ďalšími organizáciami a vytvárame postupne všetky procesy tak, aby bolo IPčko naozaj prepojením priateľského prístupu a odbornej práce. Postupne sa snažíme získavať rešpekt nielen z laických kruhov, ale pridali sa aj odborníci, ktorým sa spôsob našej pomoci tiež pozdáva. Je pravda, že internet je tak neuchopiteľný priestor, že je veľmi ťažké rozlíšiť skutočné od fikcie. Stavili sme na kvalitné vzdelávanie, ktoré sme akreditovali, odborné supervízie a intervízie, ale aj na to také ľudské a neuchopiteľné, také jednoducho IPčkarske. Vďaka tomu sme nadobudli pocit, že máme skutočne čo povedať. Prekvapil nás veľký záujem médií, vytvorili sme aj takéto partnerstvá a vždy, keď sme niekde v telke, ma mamina upozorňuje, že všetkého veľa škodí :).
Také to batoľacie obdobie by malo byť spojené s najbližšou rodinou a budovaním si svojej samostatnosti. My sme v tomto popredu. Už nielen rodičia projektu a jeho dobrovoľníci nás robia tým, čím sme. Príbeh IPčka je príbehom desaťtisícov tých, ktorí nás potešia, keď sa po rozhovore s nami posunú vo svojich životoch ďalej. IPčkovský príbeh je príbehom poradcov, ktorí 12 hodín každý týždeň venujú čas iným. Občas počúvame, že na tom chate len tak kecáme. Dôkazom o opaku sú však naše štatistiky. Najčastejšou témou rozhovorov je pocit samoty, depresia a strach. Ešte stále nás zarazí, keď nám klient prezradí, že sme prví, komu povedal o agresii, znásilnení, pokusoch a myšlienkach na smrť a traumách, ktoré prežil. Je to to desivé, a zároveň úžasné. Za tri roky sme mali v IPčku veľké budúce osobnosti psychológie a verím, že čas s nami bol prínosom. Za tri roky náš príbeh tvorilo už 63 dobrovoľníkov, viem to podľa dobrovoľníckych zmlúv na ktoré práve pozerám.
Obdobie vzdoru sme si samozrejme absolvovali v plnej miere. Pravidelne sa búrime voči vlastnej technike, či chatovej aplikácii, voči systémom štátu pri hľadaní riešenia s klientmi, či dokonca voči postoju spoločnosti k duševnému zdraviu. Niekedy nás tento vzdor stojí veľké úsilie a nervy, občas to vidíte aj na našom facebooku, no zatiaľ nás bezradnosť nezlomila natoľko, aby sme nešli ďalej. Spoliehame sa na opičiu rodičovskú lásku vás všetkých a snáď to nejako spolu vydržíme.
Momentálne IPčko nemá žiadnych zamestnancov, a to, čo vytvárame, robíme momentálne naplno bez pravidelnej odmeny. Napriek tomu sa to zo všetkých síl snažíme robiť kvalitne, no aj my musíme platiť vlastné nájmy, jesť, živiť manželky a prichádzajúce deťúrence :), vzdelávať sa, cestovať a platiť aspoň časť dlhov, keď sa dá. Aj preto sa
snažíme obracať na vás a prosíme o pomoc pri našich zbierkach.
Dnes sfúknem tri sviečky na torte.
Podľa Eriksona sa máme na čo tešiť. Čaká nás obdobie predškoláctva a vraj sa to v piatom roku v podobných organizáciách nejako láme. Dúfam, že to, čo nás čaká, bude fantastické, a že pomoc mladým bude ešte trefnejšia a účinnejšia. A čo potom nástup do školy, alebo puberta? No fuu… uvidíme 🙂
Všetko najlepšie moje IPčko.sk
Marek Madro, riaditeľ IPčko
