Každý to už zažil. Každý to volá inak. Pre niekoho je to jarná, letná, jesenná či zimná depresia. Niekto to volá úzkosťou či nostalgiou. Niekto sa s tým pasuje. Niekto pasívne čaká….Niekto len dúfa, že to obdobie skončí a ak príde ďalšie, vie ako sa s tým popasovať…. Ako si na tom ty?
Občas sa stane, že zistíš, že síce všetko stíhaš, zvládaš, plníš spoločenské úlohy, dodržiavaš pravidlá, …. , ale nevieš, či si vôbec šťastný. Síce žiješ, ale žiješ iba stereotypný život, ktorý ťa vôbec nenapĺňa. Nežiješ. Prežívaš. Existuješ. Ocitáš sa v ľadovej púšti. Ocitáš sa vo svete, kde nikoho niet. Kde si len ty sám, žiadne zvieratá, žiadne stromy, ale hlavne, žiadni ľudia. Ocitáš sa v bubline, ktorá nevznikla hneď, trvalo jej to niekoľko dní, týždňov, mesiacov, možno rokov. Ty si si však nič nevšimol, bol si príliš zaneprázdnený svojim stereotypom.
Zrazu však prišla zmena. Uvedomil si si, že niečo nie je v poriadku, ale nevedel si presne že čo. Bublina mala už obrovské múry, ktoré bránili teplu, aby ťa zohriali. Bránili ti vyjsť odtiaľ von. A možno si to ani nechcel. Bolo ti tam príjemne, nikto ti nenadával, nikto ti nekázal ako máš žiť, nikto ti nedával žiadne úlohy a rozkazy. Nikto tam nebol. Iba ty. Bol si sám so sebou. Zima sa stupňovala, bolo čoraz chladnejšie, teplota klesala hlboko pod nulu. „Aj Rusom by v takej zime bola už zima, a to je čo povedať“, pomyslel si si…. Ako sa ale odtiaľto dostať? Jediné, čo pri sebe máš je malý vreckový nožík, zúfalstvo, beznádej, zimu, smútok, bezmocnosť. Tvoje myšlienky sa začnú upriamovať na to jediné. Na smrť. Tvoju myseľ nahlodávali už dlho, ale až mráz im dopomohol ich dielo dokonať. Rozmýšľaš nad tým, či je v teplote mínus dvestoosemdesiat stupňov celzia výhodnejšie zamrznúť, alebo použiť nožík…. Si priveľmi unavený, premrznutý, nahnevaný, nerozhodný, si osamelý a sám. V takomto stave nachádzaš väčší kus ľadu, na ktorý si zložiš svoju starosťami zmorenú hlavu a pomaly zaspávaš. Tvoja smrť je blízko….
Zrazu však počuješ nejaký hlas. Nevieš, či si v pekle, v nebi, či sa ti to len sníva… Je ti to však jedno. Vieš, že veľa času ti už neostáva. Ten zvuk sa však stále približuje a ty zisťuješ, že je to ľudský hlas. Niekto dokázal prekonať obrovské múry tvojej bubliny a dostal sa až na tvoju ľadovú púšť. Niekto bol ochotný riskovať svoj život, kariéru, auto, záľuby len kvôli tomu, aby ťa našiel. Je pri tebe a pomáha ti vstať. Balí ťa do deky a tvrdí, že auto nie je ďaleko. Pre istotu nechal naštartované, aby ste sa včas z tohto miesta obaja dostali. Tvoj záchranca ťa povzbudzuje keď zoslabnutý pod ťarchou deky padáš na kolená, pomáha ti vstať, drží ťa, takmer ťa nesie. Je mu jedno, že aj jemu je zima. Pomáha ti nastúpiť do vykúreného auta, v ktorom ťa zabalí ešte viac do teplých diek, aby si sa zohrial.
Autom odchádzate z toho strašidelného miesta preč. Nič nevnímaš. Stále si veľmi zoslabnutý a premrznutý na to, aby si videl, že ťa záchranca sleduje v spätnom zrkadle a čaká na to, kedy otvoríš oči. Nakoniec sa dočkal. Opatrne si otvoril oči a zakašľal si. Záchranca hneď zastavil, prišiel k tebe na zadné sedadlo, dal ti napiť teplého čaju, objíma ťa, aby ťa zohrial. Nič ti nevyčíta. Je šťastný, že žiješ. Ubezpečuje ťa, že ťa ľúbi, že mu na tebe záleží, že aj napriek ľadovej púšti ťa má rád. Nakoniec všetko dobre skončilo, takmer ako v rozprávke. Ty si si uvedomil, že existujú ľudia, ktorí sú ochotní byť s tebou aj keď si uprostred ľadovej púšte a nevieš sa z nej vrátiť späť.
Život síce nie je prechádzka ružovou záhradou a dáva nám viac otázok ako odpovedí, ale vždy sa oplatí odpovede na otázky hľadať. Veď nikdy nie je neskoro začať zase ísť odznova. Aspoň tak to hovorí jedna pesnička. Či ešte nie je neskoro na prijatie pomoci, vieš ty sám 🙂
nezábudka
