Niekedy sa stane, že žijem a zabudnem na to.
Niekedy sa stane, že žijem a neviem o tom.
Niekedy sa stane, že žijem a necítim.
Že žijem a nevidím. Že žijem a nemám čas to prežiť.
Niekedy sa to proste stane.A niekedy sa stane, že žijem a NEŽIJEM!
V živote je toho toľko. Už len všetko vidieť, všetko zažiť, o všetkom sa presvedčiť a všetko si užiť. Vždy som mala len jeden cieľ. Žiť tak, aby to bolo dobre. No aj v tom sa dá pekne zamotať. A tak som v snahe pomôcť, zabudla na svojich priateľov a nevidela, že oni sú tí, ktorí potrebujú pomoc. V snahe byť užitočná, som zabudla na svoje pohodlie až som sa zničila natoľko, že som nemala síl spraviť niečo užitočné . Prestala som robiť to, čo ma baví. Zabudla som na veci, ktoré ma robili šťastnou. Síce som sa usmievala, nevedela som sa od srdca smiať. Stratila som svoju tvorivosť, radosť a bezprostrednosť. Život bol tak rýchly, že v tej rýchlosti som si nespomenula, pre čo žijem.
Nasledoval krutý pád.
Až som skončila na zemi. A možno som sa pritom aj dolámala. A možno nielen obrazne. Nuž čo. Niekedy sa človek asi musí pekne zlomiť, aby pochopil.
…že život nie je len tak.
Viem, život je ťažký. Vďaka mojej práci, službe mladým a strateným ale i priateľstvám s chudobnými som mohla vstúpiť do životov toľkých ľudí, ktorí to vôbec nemajú ľahké. A čo môžem povedať? Že niekedy práve títo ľudia, ktorí sa navonok môžu zdať, že už nemajú absolútne nič, vedia najviac povzbudiť. A to z jedného jediného dôvodu.
Na svojej ceste VSTÁVANIA nachádzajú všetko to, čo som ja už stratila. A nielen ja.
Niekedy musíme asi všetko stratiť, aby sme zistili, čo sme mali. A po tej najhoršej kríze s nadšením a údivom objavovať drobné radosti života.
Vždy sa máme čo učiť. Dokonca aj od tých, ktorými možno ostatní opovrhujú.
Dovolila som si požičať toto video 🙂
Nevzdávajte sa a hľadajte to, na čom záleží.
