Internet alebo online prostredie je dnes bežnou a samozrejmou súčasťou života mladých ľudí. Podľa výskumu z roku 2019 používajú na Slovensku už internet takmer všetky deti (96%) vo veku 9-17 rokov (EU Kids Online, 2019). Priemerne trávia slovenské deti online 145 minút – u 9-11 ročných je to priemerne 102 minút, u 15-16 ročných až 181 minút (EU Kids Online, 2020). Vďaka pôsobeniu viacerých faktorov sme na internete otvorenejší, dokážeme hovoriť o intímnejších veciach a častokrát s ľuďmi, ktorých poznáme len krátky čas, alebo len online. Na základe HBSC štúdie (2019) súhlasilo 18-20% 15-ročných a 16% 13-ročných školákov s tým, že je pre nich jednoduchšie na internete hovoriť o tajomstvách, vnútorných pocitoch a obavách v porovnaní so stretnutím tvárou v tvár. Podľa štúdie Eu Kids Online (2020) 27% slovenských detí vo veku 9-17 rokov považuje za jednoduchšie byť samým sebou v online priestore, 18% komunikuje v online priestore o iných veciach ako pri stretnutiach v tvárou v tvár a 12% detí sa rozpráva online o osobných veciach, o ktorých nehovoria tvárou v tvár. Tento fenomén pomenoval profesor Suler (2004) ako disinhibičný efekt. Pojem disinhibícia znamená zbavenie sa filtrov alebo zábran a následné vyjadrovanie sa bez obmedzenia. Napriek väčšiemu pocitu bezpečia plynúcemu z anonymity a neviditeľnosti, môže práve z tohto dôvodu dochádzať u detí a mladých ľudí, ktorí ešte nemajú v takej miere vyvinuté kritické myslenie, k ohrozeniu a rýchlemu nadviazaniu dôverného vzťahu s niekým, koho cieľom je zneužitie ich dôvery.
Internet je mimoriadne rýchlo sa rozvíjajúcou platformou. Nakoľko dochádza k rozvoju neustále nových oblastí, stáva sa tak platformou, na ktorú odborníci nedokážu reagovať v takom rozsahu a rýchlosti, ako by bolo potrebné, či už výskumne, intervenčne alebo preventívne. V dnešnej dobe je niekoľko problematík, ktoré sú silne diskutované odborníkmi i laickou verejnosťou. Jedným z často diskutujúcich aspektov týkajúcich sa prostredia internetu a mladých ľudí, je kyberšikanovanie. Na základe názorov niektorých psychológov je kyberšikana závažným problémom internetovej doby. HBSC štúdia (2019) však poukazuje na to, že nie viac ako 3 % školákov a školáčok (1-3 %) priznali, že sa stali obeťou kyberšikanovania. Podobné percento detí sa priznalo k účasti na kyberšikanovaní ako aktéri. Medzi ďalšie riziká v online priestore môže byť považované dezinformácie, pornografia, hate-speech (nenávistná komunikácia), online predátori, online gaming niekedy prechádzajúci do gamblingu a iné.
Ďalším z aspektov, na ktorí rodičia ani odborníci nestíhajú v súčasnej dobe reagovať je silné vystavovanie dieťaťa a mladého človeka sexuálne explicitnému obsahu. Dnes je náročnejšie vyhnúť sa pri surfovaní na internete sexuálnemu obsahu, ako ho vyhľadať. Bežný používateľ je mu vystavený v reklame, seriáloch, dokonca aj v hudbe (Kaeser, 2011). Vystavenie sexuálnemu obsahu a s ním spojené obavy o zdravý vývin detí ukazujú aj rodičia v projekte a výskume od Velšica s názvom Deti a rodičia v kyberpriestore z roku 2015. Podľa rodičov je najväčším nebezpečenstvom na internete ohrozujúcim ich deti porno, sex a erotika. Podľa detí (výskumu sa zúčastnilo 515 detí vo veku 10-14 rokov a ich rodičia) sú tieto hrozby až na druhom mieste, pričom nevedeli pomenovať hrozbu, ktorá je podľa nich v online priestore najsilnejšia. Tie deti, ktoré sa vo výskume vedeli vyjadriť a pomenovať najsilnejšiu hrozbu uvádzali porno, erotiku, stránky so sexuálnym alebo nevhodným obsahom, počítačové vírusy, zobrazenie násilia, týrania, ponižovania, bitky, nebezpečenstvo kontaktov s ľuďmi s nebezpečnými sklonmi a podobne. S podobnými výsledkami prichádza aj výskum od Kaspersky Lab (2018), podľa ktorého je sex a porno piatym najvyhľadávanejším pojmom u mladých ľudí do 17 rokov celosvetovo. Možnosť ovplyvniť aspoň čiastočne vystavenie menšieho dieťaťa sexuálne explicitnému obsahu na internete nám dávajú rodičovské zámky a aplikácie (ako napríklad Telekom, UPC, SecureTeen Parental Control, Google Family Link, SecureKids, ESET Internet Security,…). Čím sú však deti staršie, tým strácajú takto nastavené hranice význam – technická zdatnosť detí narastá rovnako ako ich zvedavosť a internet ponúka mnoho možností a návodov, ako akýkoľvek rodičovský zámok obísť. Je tiež potrebné si uvedomiť, že domov nie je jediným zdrojom, kde sa dieťa k internetu dokáže pripojiť a túto možnosť mu môže ponúknuť aj napríklad škola, kamaráti, susedia,… Preto ako dôležitú súčasť rodičovského zámku vnímame rozhovor s dieťaťom o online rizikách a možnostiach ochrany (IPčko).
Na jednej strane teda stojí stále silná tabuizácia spoločnosti voči téme sexuality a veku primerane nastavenej sexuálnej výchovy v škole i rodine. Na druhej strane však máme možnosť pozorovať jednoduchý, anonymný a okamžitý prístup k takmer akýmkoľvek informáciám. Spoločne s prirodzenou zvedavosťou a najmä túžbou po zakázanom u detí a mladých ľudí, vnímajú odborníci súvislosť medzi psychopatologickými symptómami a nevhodným vystavením mladých ľudí sexuálnemu obsahu. Podobne aj proces budovania identity u mladého človeka môže viesť k rýchlej a silnej identifikácii sa so svojím vzorom aj v oblasti sexuality, čo môže prispievať k negatívnemu vplyvu na psychosexuálny a osobnostný vývin dieťaťa a mladého človeka (Ondrejka, Farský, Spitka, 2006).
S touto témou sa spája aj názov “sexting”. Podľa Lanzarotského výboru (2017) je “sextingom” označené zdieľanie sexuálne explicitných správ, fotiek, videí alebo so sexuálnym obsahom pomocou technológií (alebo hocijakej kombinácie týchto troch typov). Tento obsah je vytvorený a zdieľaný samotným používateľom. Sexting je súborom správaní, ktoré sú poháňané aj vývojmi informačných technológií, zväčšovaním kapacity mobilných telefónov a ich širokého využitia. Sexting je často spájaný s mládežou a tínedžermi, ale je bežným u takmer všetkých vekových skupín. Napriek tomu, že sexuálne nabité správy, obrázky a videá môžu byť zábavou a vzájomnou odmenou, nie je to vždy tak. Sexting je komplexný spôsob sociálnej kontroly a socializácie predovšetkým u mladých ľudí. Vzhľadom na kombinované faktory veku, pohlavia, súkromia, súhlasu, právnych predpisov a prevládajúcich sociálnych noriem, neexistuje univerzálne riešenie na aktiváciu regulácie spôsobom, ktorý by na jednej strane nezasahoval do súkromia používateľa a na druhej by zaručil jeho ochranu pred zdieľaním alebo inými nebezpečenstvami. Najrozumnejším spôsobom ako zabrániť násiliu, ktoré môže byť spojené so sextingom, je otvorená diskusia problematiky s mládežou v rámci ich edukačného a sociálneho života. (Orchard, 2019). Pri našej práci s mládežou sa často stretávame s neznalosťou toho, že je ilegálne vytváranie a zdieľanie fotografií alebo videí detí, ktoré majú menej ako 18 rokov. O ilegálnom správaní hovoríme aj vtedy, keď sú obaja mladí ľudia vo vzťahu a so zdieľaním fotiek súhlasia. Aj preto je mimoriadne dôležité zo strany rodičov a odborníkov komunikovať s deťmi o týchto faktoch, možných dôsledkoch a spôsoboch, ako sa v online priestore chrániť.
V rámci projektu Deti a rodičia v kybersprietore (Velšic, 2015) sa s citlivou témou na internete stretlo 13% detí zapojených do výskumu – dostali od niekoho fotku, video, link so sexuálnym alebo erotickým obsahom. So sexuálnymi návrhmi alebo žiadosťou o obnažené fotky sa streli 2% detí. Autor výskumu pri tomto čísle uvažuje nad otvorenosťou detí v tejto oblasti, ktorú môže spôsobovať podceňovanie rizikovosti situácie z dôvodu zvedavosti detí a ich túžbe po nových kontaktoch. Toto tvrdenie podľa autora potvrdzuje fakt, že len 14% detí v porovnaní s 23% považovalo ponuky neznámych osôb na chatovanie, mailovanie alebo telefonovanie za nepríjemné. Podobné čísla pozorujeme aj pri žiadosti o osobné stretnutie, žiadosťou o fotku alebo osobné informácie. Polovici detí toto vôbec nevadí.
Na základe výsledkov výskumu EU Kids Online (2020), ktorý sa zameriava na mladých ľudí vo veku 9-16 rokov, obdržalo sexuálne správy na Slovensku 9% detí. S odosielaním sexuálnych správ majú skúsenosť len 3% slovenských detí. Výskumníci sa tiež pýtali detí, či ich za posledný rok niekto požiadal na internete o sexuálne informácie (slová, obrázky, video), pričom nechceli na dané otázky odpovedať. Výsledky uvádzajú, že 76% detí uviedlo, že sa im to nikdy nestalo, 9% detí uviedlo, že sa s tým parkrát stretli a u 2% detí sa to dialo minimálne mesačne, 27% detí ma skúsenosti s tým, že videlo na internete sexuálne obrázky (z toho 9% 9-11 ročných detí, 27% 12-14 ročných a 49% 15-16 ročných detí). Platformou, kde tieto obrázky slovenské deti vnímali najviac, bola rovnako televízia a film alebo mobil, počítač, tablet alebo iné online zariadenie. Až 48% detí uviedlo, že neboli týmito obrázkami ani rozrušení, ani ich nepotešili, 20% detí však bolo veľmi rozrušených a 26% bolo trochu rozrušených. V tomto smere u veľmi rozrušených detí obrázkami nedochádzalo k veľkým odlišnostiam v porovnaní vekových kategórií. Výskum tiež poukázal na to, že vo všetkých zúčastnených krajinách sa staršie deti častejšie zoznamujú s cudzími ľuďmi v porovnaní s mladšími deťmi.
S témou sextingu ako jej negatívnym dôsledkom úzko súvisí oblasť detskej pornografie. Cieľom ilegálnosti sextingu je práve prevencia pred vznikom a zdieľaním detskej pornografie – akéhokoľvek zvukového alebo obrazového materiálu, ktorý zobrazuje deti v sexuálne explicitnom kontexte. (Kopányiová, et al.). Obrazová pornografia zahŕňa zobrazovanie, výrobu, šírenie a používanie materiálu, ktorý zobrazuje dieťa pri sexuálnej činnosti (nezáleží na tom, či je skutočná alebo simulovaná), zobrazuje pohlavné orgány dieťaťa za účelom sexuálneho uspokojenia sledovateľa. Zvuková pornografia taktiež zahŕňa výrobu, rozširovanie alebo používanie materiálu so záznamom detského hlasu (skutočného alebo simulovaného) s cieľom sexuálneho uspokojenia. (ibid.). Spilková (2009) označuje internet za jasného vinníka a priamo zodpovedného za šírenie detskej pornografie a ďalších foriem sexuálneho zneužívania.
Napriek tomu, že internet nielen pre mladých ľudí prináša mnohé výhody a možnosti rýchleho a jednoduchého vybavenia a komunikácie, poskytuje aj jednoduchšiu a často anonymizovanú možnosť realizácie a páchania trestných činov. Jedným z nich a bohužiaľ pomerne častým je práve sexuálne zneužívanie, násilie a vydieranie páchané na deťoch a mladistvých. Spilková (2009) poukazuje na fakt, že so zmenou a vývinom technológií sa bude meniť aj ľudská komunikácia a interakcia, vrátane sexuality. V oblasti sexuality na internete sú narastajúcim sociálnym problémom aj sexuálne konverzácie medzi dospelým a dieťaťom, ktoré prebiehajú skôr v súkromných správach ako chatovacích miestnostiach. Podľa štatistík z USA je približne jedno z troch detí vo veku od 10 do 17 rokov vystavené sexuálnemu materiálu online a jedno zo siedmich bolo sexuálne obťažované. V Spojenom kráľovstve sa napriek nedostatočnom výskume danej problematiky zistilo, že z dopytovaných 60% mladých ľudí potvrdilo to, že boli niekedy požiadaní o fotografiu alebo video so sexuálnym obsahom. Okrem nárastu takýchto kontaktov je alarmujúce aj vzájomné zdieľanie informácií o tom, ako páchatelia získavajú dôveru svojich obetí. Takéto zdieľanie poznatkov prebieha výlučne v anonymnom online prostredí dark webu (Chiang, Grant, 2017).
Aj keď pre bežného človeka môže byť téma sexuálneho násilia a zneužívania na deťoch tabuizovaná, na linkách dôvery je jednou z častých tém. Takéto násilie môže byť v reálnom svete žiaľ u niekoho na dennej báze. Obete tohto typu násilia však často mlčia alebo im trvá dlhší čas, kým o tom, čo sa dialo, prehovoria. Odstup a anonymita prinášajú dieťaťu, ktoré sa rozhodne kontaktovať linku pomoci, bezpečie natoľko, že dokáže o sexuálnom násilí a zneužívaní hovoriť. Vo veľkej miere je tak práve anonymita tým, čo znižuje naše zábrany v komunikácii online s niekým neznámym a na druhej strane tým, čo umožňuje vytiahnuť prežité traumy na povrch a začať ich riešiť (IPčko). Pri sexuálnom zneužívaní často dochádza k mýtu, že sexuálnym zneužívateľom je len cudzí človek. Na základe dát Národnej linky sexuálneho zneužívania (National Sexual Assault Hotline) je zneužívateľom vo väčšine prípadov niekto, koho dieťa alebo jeho rodina pozná. Čo sa týka sexuálneho zneužívania v offline svete, až 93% obetí pozná zneužívateľa a len v 7% je to úplne neznámy človek. V 59% je to niekto známy a 34% je to člen rodiny. Zneužívateľom v online svete môže byť neznámy človek (nakoľko pre mnohých ľudí je jednoduchšie nadviazať kontakty vďaka disinhibícii online sveta), avšak môže to byť aj dieťaťu známy človek. Podľa Eu Kids Online (2020) bolo v kontakte online 34% detí a stretlo sa tvárou v tvár 17% detí s niekým, koho predtým reálne nepoznali. Väčšinou sa to však týka starších detí (nad 11 rokov).
Sexuálne násilie a zneužívanie detí je rovnako nebezpečnou a traumatizujúcou formou týrania a zneužívania detí. Svetová zdravotnícka organizácie definuje týranie a zneužívanie detí ako “používanie akýchkoľvek foriem fyzického alebo psychického násilia, poškodenia alebo zneužitia, zanedbávania alebo nedbalého zaobchádzania, obchodného, sexuálneho a iného vykorisťovania, pričom dochádza k priamemu alebo potenciálnemu ublížení na zdraví dieťaťa, ohrozeniu života a narušeniu rozvoja alebo ľudskej dôstojnosti zneužijúc zodpovednosť, dôveru alebo moc, ktorú zneužívajúci v danom vzťahu má.” (Nadácia pre deti Slovenska, 2018). Dokument Politika ochrany detí (Nadácia pre deti Slovenska, 2018) definuje sexuálne zneužívanie detí ako kontakt dieťaťa a staršej alebo vyspelejšej osoby, kedy je dieťa zneužité ako objekt sexuálneho uspokojenia staršej alebo vyspelejšej osoby. Zo strany páchateľa môže byť toto správanie vynucované silou, vydieraním, vyhrážaním alebo iným typom nátlaku. Rozlišujeme dve základné formy sexuálneho zneužívania (Karkošková, 2016) – dotykové a nedotykové. Dotykové sexuálne zneužívanie zahŕňa pohlavný styk (vaginálny, orálny, análny,…), prenikanie do pošvy alebo konečníka, znásilnenie, incest, prostitúciu, atď. Bezdotykové sexuálne zneužívanie môže zahŕňať aktivity, kde nedochádza k telesnému kontaktu ako napríklad nútenie do odhaľovania častí tela, zasielanie odhalených fotografií, nútené sledovanie pornografie, atď. Napriek rozdeleniu sexuálneho zneužívania na niekoľko typov ostáva faktom, že každá z foriem vedie u dieťaťa k citovému chaosu, ktorého následkom môžu byť vážne psychické problémy.
Karkošková a Mikulášková (2018) sa vo svojom výskume sexuálneho zneužívania detí (CSA – child sexual abuse) zaoberali výskytom jeho foriem. Súbor otázok zameraných na nekontaktné formy CSA zahŕňal: 1) nútenie pozerať sa na genitálie inej osoby, 2) nútenie vyzliecť sa a ukazovať svoje genitálie inej osobe, 3) nútenie pozerať sa na masturbujúcu osobu, 4) nútenie pozerať porno, 5) nútenie k foteniu nahého tela, 6) nedobrovoľné šírenie intímnych záberov tela iným ľuďom alebo ich zverejnenie na internete, 7) sexuálne obťažovanie verbálne tvárou v tvár alebo cez email či SMS, 8) sexuálne obťažovanie cez internet. Internet pritom zodpovedal za cca 23–29 % nekontaktných foriem CSA. Podľa najnovšieho Slovenského výskumu do dovŕšenia 18-roku veku sa penetratívne formy CSA vyskytli u 5,6 % dievčat a 1,3 % chlapcov, dotykové formy CSA zažilo až 30,2 % dievčat a 11,6 % chlapcov a skúsenosť s nedotykovými formami CSA7 priznalo 40,6 % dievčat a 17,7 % chlapcov. Viac ako polovica „incidentov“ CSA sa odohrala v postpubescentnom období.
Sexuálne zneužívanie definuje Trestný zákon (Heretik, 2019) takto: “Kto vykoná súlož s osobou mladšou ako 15 rokov, alebo kto takú osobu iným spôsobom pohlavne zneužije, potrestá sa odňatím slobody na tri až desať rokov.” Zákon stanovuje hranicu 15 rokov a to aj po znížení zodpovednosti na 14 rokov (bez ohľadu na telesnú a mentálnu vyspelosť, pohlavie a prípadný súhlas obete k sexuálnemu správaniu. Pri online sexuálnom zneužívaní je dôležité spomenúť tvorbu a šírenie detskej pornografie. Pornografia je podľa 132 ods. 2. definovaná ako “zobrazenie súlože, iného pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku, alebo zobrazenie pohlavných orgánov smerujúce k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby.” Detskou pornografiou sa podľa 132 ods. 3. rozumie zobrazenie súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo iného podobného sexuálneho styku s dieťaťom, alebo zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa smerujúce k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby. Šírenie pornografie možno u nás stíhať podľa 371-372 ako “ohrozovanie mravnosti”. Detskou pornografiou sa zaoberajú skutkové podstaty 368 – 370 o Výrobe, rozširovaní a prechovávaní detskej pornografie. Základná trestná sadzba pre páchateľov trestného činu výroby detskej pornografie je štyri až desať rokov. Priťažujúcou okolnosťou je, ak ide o dieťa mladšie ako 12 rokov, ak je konaním spôsobená závažná ujma na zdraví alebo smrť, pri ktorej je možné zvýšiť trest až na 20 rokov odňatie slobody.
Pri rozhovoroch a výskumoch týkajúcich sa sexuálneho zneužívania detí a mladých ľudí dochádza zo strany laickej obce k rýchlemu a nepodloženému označenia páchateľa ako pedofila. Aj slovenský výskum od Kešického et al. (2017) však poukazuje na dve skupiny páchateľov – pedofilných a nepedofilných zneužívateľov. Na základe výsledkov spĺňa len 16,4% sexuálnych predátorov diagnostické kritéria pre pedofíliu. U skupiny nepedofilných sexuálnych zneužívateľov bolo častejšie zneužívanie alkoholu, vyššia miera agresivity, erektilná dysfunkcia a výskyt porúch osobnosti.
Napriek tomu, že oblasti internetu a v našom prípade konkrétne sexuálneho zneužívania detí a mladistvých online, sa výskumníci venujú len pár desiatok rokov, existujú viaceré výskumy, ktoré sa zaoberajú touto tematikou.
V oblasti sexuálneho zneužívania detí a mladých ľudí je veľmi známym pojem “grooming”. Pre správnu intervenciu a zároveň prevenciu pred daným správaním je dôležité poznať správanie a prejavy ukrývajúce sa pod týmto slovom. Giles (2012) definuje grooming ako zneužitie chatov, sms a iných technológií k nadviazaniu online vzťahov s mladšou, zraniteľnejšou osobou, za účelom jej vylákania na offline rande, stretnutia, ktoré môže mať katastrofálne následky. Jeglic (2019) chápe grooming ako správanie páchateľa, ktoré koná za účelom sexuálneho zneužitia dieťaťa. Grooming nezahŕňa len manipuláciu zvolenej obete, ale často aj jeho rodičov a okolia. Na prvý pohľad pôsobia sexuálni predátori šarmantne, milo a pomáhajúco, a preto je mimoriadne náročné toto správanie identifikovať.
V minulom roku sme na našej internetovej linke dôvery IPčko.sk zaznamenali 2875 chatov o myšlienkach na samovraždu. Z toho až v 719 príbehoch sa bol ako jednou z príčin náročného obdobia spomenutý online grooming.
Z hľadiska plánovania a uskutočnenia vhodnej prevencie je pre odborníkov a výskumníkov dôležitý proces, a teda aj konkrétne štádia groomingu. Už v roku 2003 sa nimi na základe desiatok hodín v chatovacích miestnostiach zaoberala Rachel O’Connel. Na základe svojich bohatých skúseností a sociolingvistických techník popísala 6-stupňový model groomingu:
- štádium formovania priateľstva – v tomto štádiu predátor spoznáva dieťa. Prejavuje záujem o dieťa sa snaží sa tak od neho získať čo najviac osobných údajov alebo údaje o ďalších sociálnych sieťach, kde by mohlo mať účet. Predátor sa snaží od dieťaťa získať nesexuálnu fotografiu (“Máš nejakú svoju fotku?”). Ak dieťa súhlasí, bude pracovať na získaní fotky. Pre predátorov, ktorí si umýselne vyberajú dieťa vo svojom okolí, je fotka jednoduchým identifikačným prostriedkom pre kontakt v offline svete. V tomto štádiu ešte nedochádza k žiadosti o sexuálne fotky.
- štádium formovania vzťahu – ide o rozvíjanie prvého štádia. Páchateľ sa môže zapájať do diskusie s dieťaťom o tom, ako sa mu darí v škole, doma. Nie všetci predátori prechádzajú týmto štádiom, ale tí, čo sa majú v úmysle s dieťaťom udržať kontakt dlhšie sa snažia o vytvorenie ilúzie najlepšieho priateľa dieťaťa. Zvyčajne v tejto fáze začínajú hlbšie diskusie s dieťaťom, kde sa objavujú aj otázky nasledujúceho štádia (získavanie informácií o rodine, škole, kamarátoch,…)
- štádium posúdenia rizika – toto štádium sa vzťahuje na časť rozhovoru, kedy si predátor zisťuje, kde má počítač, akí iní ľudia tento počítač ešte používajú. Na základe týchto otázok sa páchateľ snaží posúdiť riziko detekcie aktivít dieťaťa na počítači (rodičmi, súrodencami,…).
- štádium exkluzivity – zvyčajne nasleduje po posúdení rizika. Mení sa tempo konverzácie a dospelý postupne buduje u dieťaťa pocit najlepšieho priateľa, ktorý rozumie tomu, čím si dieťa prechádza a môže sa s ním porozprávať o čomkoľvek. Vzniká tak akýsi “klub dôvery” medzi dospelým a dieťaťom, do ktorého nikoho iného nepustia a musí ostať tajomstvom. Páchateľ si často overuje dôveru dieťaťa (“Ty mi nedôveruješ?”). Na takúto taktiku zvyčajne mladí ľudia a najmä deti odpovedajú tým, že dospelému veria. Toto je často užitočným prostriedkom pre prechod do ďalšieho intímnejšieho štádia.
- štádium sexuality – toto štádium môže byť predstavené otázkami ako “Už si niekedy dostala pusu?” alebo “Dotýkaš sa niekedy seba?”. Takéto úvodné otázky na dieťa často pôsobia neškodne, keďže dospelý pri vedení konverzácie dokáže vybrať taký čas ich položenia, kedy dochádza medzi ním a dieťaťom k posilneniu dôvery. Takýto typ konverzácie je pre dieťa často nezvykom, niečím novým, a preto je pre dieťa náročnejšie určovať smer konverzácie. Môžeme predpokladať, že isté percento detí v chatovacích miestnostiach bolo niekedy v minulosti obeťou sexuálneho zneužívania – v tomto prípade mení páchateľ svoj prístup tak, aby mal nad dieťaťom čo najväčší vplyv. Páchateľ sa snaží nastaviť dieťa na sexuálnu konverzáciu predstavením sexuálneho jazyka a tém. Na základe odpovedí dieťaťa nastavuje a upravuje sexuálny jazyk tak, aby čo najlepšie zaistil zapojenie dieťaťa (nasledujú rôzne postupy, ktoré môže v tomto štádiu využívať).
- štádium uzákonenia fantázie – o tomto štádiu možno hovoriť, keď sa páchateľovi podarí zapojiť dieťa do online alebo offline sexuálnych aktivít použitím jemného presviedčania alebo zjavného nátlaku. Hlavným cieľom uzákonenia fantázie je sexuálne uspokojenie.
Taktík, ktoré sa používajú v sexuálnej komunikácii s dieťaťom je mnoho. Páchateľ sexuálneho zneužívania používa premyslenú manipulácia dieťaťa alebo mladého človeka, aby ho prinútil k účasti na sexuálnej aktivite a k zotrvaniu v deštruktívnom vzťahu. Podľa Karkoškovej (2016) sem patrí napríklad emocionálne zvádzanie, získanie dôvery dieťaťa i rodiny, nebadané posúvanie hraníc, sľuby a úplatky, vyhrážky, uisťovanie o normálnosti správania, mlčanie, pozitívny sociálny imidž, autorita a mnohé iné.
Odborníčky Broome a Izura (2017) sa vo svojom výskume zaoberali analýzou reči a jazyka online groomerov. Autorky výskumu mali za cieľ aplikovať výsledky analýzy v prevencii online sexuálneho zneužívania a vykorisťovania detí a mladých ľudí. Popísali tri idikátory klamu, a to emočnú expresiu, používanie zámen a kognitívnu komplexitu. Emočná expresia predstavuje situáciu, keď ľudia klamú a majú tendenciu používať emocionálne nabité slová. Negatívne slová ako sám, nahnevaný alebo vina. Reprezentujú nevedomý pocit viny a úzkosti, a tiež nedostatok záujmu o vývin sociálneho vzťahu. Klamstvo však nemusí u ľudí vyvolávať len pocity viny, ale aj hrdosť a nadšenie. Používanie zámen je ďalším možným indikátorom groomingu. Ľudia, ktorí používajú prvú osobu singuláru (ja, mne, moje) majú tendenciu byť úprimnejší, sebaistejší a vlastnia svoj príbeh (napríklad: “Som pre Teba príliš starý, ale myslel som, že by sme mohli aspoň pokecať.”). Zámená druhej osoby reprezentujú neúprimnosť, medziľudskú vzdialenosť a obviňovanie (napríklad: “Povedala som ti, je to na tebe, chcem aby si sa cítil dobre.”). Nakoniec, zámena prvej osoby plurálu (my, naše, nás) sú považované za reprezentáciu a zdieľanú identitu. Výskum poukázal na to, že použitie “my” na zahrnutie “ty” a “ja” uznáva, že daní ľudia sú súčasťou rovnakej skupiny. Toto je dôležité pre groomerov, keď sa snažia izolovať obete od ich sociálnej siete vytvorením novej skupinovej identity, ktorá existuje iba medzi nimi.
Podľa odborníkov sa môže v súčasnej dobe stať počítačovým kriminálnikom ktokoľvek. Tento fakt vytvára väčší tlak na orgány činné v trestnom konaní, pre ktoré je tiež náročné udržať s rozvojom internetu krok. Sexuálni predátori alebo tvorcovia detskej pornografie, vo väčšej miere využívajú siete dark webu a ďalších podobných oblastí. Na dark webe existujú rôzne fóra, ktoré sa obsahovo zameriavajú na sexuálne zneužívanie detí, užívatelia týchto fór majú tak možnosť sledovať rôzne videá a fotografie so sexuálnym obsahom. Podmienkou vstupu (heslo, token) do takého fóra je zaslanie fotografie alebo videa s novou detskou obeťou, čím počet detských obetí stúpa. Nové formy sexuálneho vykorisťovania detí online, ako napríklad živé vysielanie (live stream) zneužívania detí na požiadanie, predstavujú nové výzvy pre presadzovanie práva. Používanie Deep webu vzrastá najmä u Európanov. Veľké množstvo páchateľov, najmä tých, čo majú skvelé znalosti o bezpečnosti a technické vedomosti, založili komunity s použitím služieb na platformách ako TOR. Na týchto skrytých platformách sa rozširuje veľkosť úložne poskytovateľov venovaná materiálu sexuálneho zneužívania detí (CAM – child abuse material), kde môžu páchatelia nahrať a pozerať CAM v bezpečí. Tieto platformy často sexuálni predátori využívajú aj na spoločnú komunikáciu a výmenu vzájomných informácií o tom, ako s obeťou čo najlepšie nadviazať kontakt a vybudovať dôveru (EUROPOL, 2014).
Rizikové faktory obete online groomingu
Niektorí odborníci v snahe preventívneho pôsobenia sa zaoberali práve tým, na základe čoho si sexuálny páchateľ/predátor, vyberá svoju obeť online. Karkošková (2016) vo svojej publikácii upozorňuje na to, že obeťou sa môže stať naozaj ktokoľvek (netýka sa to len ženského pohlavia). Napriek tomu si však páchatelia volia deti s určitou zraniteľnosťou a slabosťou s cieľom eliminácie rizika neúspechu celej akcie a odhalenia. Odborníci popisujú tieto charakteristiky, ktoré u dieťaťa alebo mladého človeka zvyšujú riziko sexuálneho zneužívania:
- slabo rozvinutá odolnosť voči frustrácii a neschopnosť odloženia priania
- nízka sebaúcta, sebadôvera
- poddajnosť a nekritický rešpekt pred dospelými
- túžba nesklamať druhých a záujem potešiť ich (nedokážu tak odolávať predátorovi)
- citová deprivovanosť – neuspokojenie základných ľudských potrieb
- handicap (u detí a mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením dochádza vo väčšej miere k rôznym formám zneužívania)
- dlhšia telesná neprítomnosť rodičov
- umelá izolovanosť dieťaťa pred získavaním informácií a pestovaním rovesníckych vzťahov
- rodinné konflikty (hádky, nedostatok podpory v rodine)
- zvedavosť, dôverčivosť, naivnosť, nevedomosť
- krása a/alebo provokatívne oblečenie
- nedostatok vyjadrovacích schopností
- nedostatok uvedomelých dospelých v okolí
- zverenie dieťaťa pod dohľad nepreverenej osoby
Schoeps et al. (2020) tiež popisujú rizikové faktory obete online groomingu. Podľa ich výskumu posielanie erotických obrázkov a nudidita online zvyšuje riziko sexuálneho zneužívania mladého človeka v budúcnosti. Autori sa vo svojom výskume zaoberali súvislosťou vyššieho rizika sexuálneho zneužívania v budúcnosti a dvoch skupín faktorov: osobné faktory adolescentov (ako sebahodnotenie, hodnotenie svojho tela a disinhibícia) a eroticko-sexuálne faktory (sexuálne pokročilé stratégie a eroticko-pornografický sexting). Fyzická atraktivita a disinhibícia sa so sextingom spájajú pozitívne. Spokojnosť s telom však nepreukázala súvislosť. Znamená to, že disinhibovaní tínedžeri s fyzicky atraktívnym telom posielajú viac erotických fotiek. Disinhibovaní tínedžeri sú podľa výskumov tiež impulzívnejší a viac sextujú.
Centrum pre detské zneužívanie a online ochranu vo Veľkej Británii (CEOP) súhlasí s tým, že ohrozený môže byť ktokoľvek v online priestore bez ohľadu na vek, pohlavie, vierovyznanie, etnický a rasový pôvod, povolanie, … Napriek tomu sú však hlavnými obeťami sexuálneho vykorisťovania a groomingu podľa údajov CEOP práve dievčatá bieleho etnického pôvodu vo veku 11 až 14 rokov (CEOP, 2013). Internet Watch Foundation (IWF) však zvýrazňuje, že ak sa zaujímame aj o webové stránky s detskou pornografiou, kde sú hlavnými obeťami tiež dievčatá, je tento vek oveľa nižší. Viac než 80% obetí je mladších ako 10 rokov (IWF, 2013). Na zvýšený počet detských obetí sexuálneho násilia a zneužívania extrémnym a sadistickým spôsobom poukazujú aj dáta z Medzinárodnej asociácie internetových liniek pomoci. Až 90% materiálu sexuálneho zneužívania detí zaznamenaného v roku 2018 zobrazovalo deti do 13 rokov. Z toho tvorilo 80% dievčat a 17% chlapcov (INHOPE, 2013).
Aj keď z dôvodu obrovskej rozmanitosti a rýchlosti vývinu internetu a jeho oblastí nedokážeme mať plnú moc a kontrolu nad činnosťou ľudí v online priestore, každý z nás môže urobiť niečo pre to, aby súčasná a ďalšie generácie detí a mladých ľudí prichádzali do neustále viac bezpečnejšieho online prostredia. Je dôležité, aby dieťa a mladý človek vnímali potrebu ochrany a krokov podniknutých pre ich vlastné bezpečie v online priestore. Rodičia alebo ľudia pracujúci s mládežou môžu mať niekedy tendenciu zákazov alebo prísnejšieho jednania v snahe ochrániť dieťa pred ohrozujúcim obsahom. Zákazy však katalyzujú detskú zvedavosť a vďaka silnejšej technologickej zdatnosti, dokážu deti obísť aj rozmanité rodičovské zámky. Preto považujeme za dôležitú komunikáciu a odôvodnenie svojho jednania mladému človeku, aby sme jednak posilnili jeho potrebu chrániť sa a na druhej strane posilňovali jeho kritické myslenie.
Ako môže dieťa samotné prispieť k redukcii rizika viktimizácie?
Dieťa samotné alebo v spolupráci s rodičom môže urobiť viacero opatrení, aby bolo v online priestore v bezpečí pred sexuálnym zneužívaním a vykorisťovaním, a tiež pred nežiadúcim vystavením sexuálnemu obsahu.
Pri zakladaní profilu na istej sociálnej sieti, uvádza stránka vo väčšine prípadov vek, od ktorého je vstup na stránku povolený. Na niektorých sociálnych sieťach je to napríklad 13 rokov, na niektorých 16 rokov. V súčasnej dobe na základe výskumu Kaspersky Lab vieme povedať, že na území Slovenska si deti v priemere zakladajú svoj prvý profil na sociálnej sieti vo veku 10 rokov (Kaspersky Lab, 2018). Napriek tomu, že takéto obmedzenie je možné jednoducho obísť a zároveň môže u dieťaťa vzbudzovať väčšiu zvedavosť a túžbu po neznámom, má obmedzenie svoj zmysel. Pri jeho obchádzaní si však dieťa neuvedomuje, že to robí na vlastné riziko a že tým samo seba môže vystaviť nebezpečenstvám internetu, na ktoré v skorom veku ešte nemá vytvorené adekvátne kritické myslenie a copingové stratégie.
Ak sa už dieťa predsa len rozhodne pre založenie profilu na sociálnej sieti, je dobré v rámci predchádzania sexuálneho zneužívania si vybrať gendrovo neutrálny nick, ktorý neobsahuje sexuálne návrhy (sexyziena) alebo osobné informácie (reálne meno, dátum narodenia, časť adresy,…). Osobné informácie je dobré uchovať v bezpečí, nezverejňovať ich vypĺňaním online osobných profilov (ktoré niekedy požadujú fotografiu, pohlavie, vek, adresa, pracovisko, škola,…). Nikdy nevieme, ako ich človek na druhej strane môže zneužiť. Je dobré mať na pamäti, že čím viac osobných informácií dieťa a mladý človek online uvedie, tým jednoduchšie ho možno identifikovať v offline svete a stáva sa tak jednoduchšou obeťou. Ak chceme prechádzať predčasnému alebo nevhodnému vystaveniu detí a mládeže sexuálnemu obsahu, je dôležité nesťahovať obrázky z neznámeho zdroja, ktoré môžu byť sexuálne explicitné alebo obsahovať vekovo nevhodný obsah. Ak sa stane online niečo, čo v dieťati vyvoláva pocity nepohodli alebo strachu, je dôležité nezostávať v tom sám, ale povedať o tom dospelému, niekomu komu dôverujú.
(Sexual Assault Support Centre of Waterloo region, 2020)
Dětské krizové centrum (2019) uvádza desať pravidiel toho, čo môže dieťa urobiť, aby bolo na internete v bezpečí.
- Práve vo chvíli, kedy niečo zdieľame (kedy odošleme niekomu fotku, video,…), strácame nad odoslaným obsahom kontrolu. Spätne nie je možné tento obsah z internetu zmazať, a tak sa môže dostať do nepovolaných rúk. Je preto veľmi dôležité zvážiť, komu a aký obsah pošleme. Pomôcť nám v tom môže otázka: “ Aké to bude pre mňa, ak by túto fotku (video,…) videli moji blízki?”
- Ak na internete narazíš na niečo, čomu nerozumieš alebo ťa to znepokojuje, môžeš sa na to opýtať dospelého. Možno práve vďaka skúsenostiam dospelého zistíš, že to, na čo si narazil, nie je v poriadku alebo je určené pre starších ľudí.
- Ak sa na internete bavíš s niekým cudzím, je na mieste byť mimoriadne opatrný, nakoľko nikdy nedokážeme stopercentne určiť, kto sa skrýva na druhej strane chatu. Ak nám táto osoba posiela fotografie, nedokážeme potvrdiť, že na týchto fotkách je naozaj ten človek (môžu byť stiahnuté).
- Ak Ťa niekto, koho poznáš len online, pozýva na schôdzku, je dôležité podniknúť kroky, aby si bol/a v bezpečí. Najbezpečnejším riešením je na stretnutie neísť. Ak však na stretnutie ísť chceš, je dôležité poradiť sa o tom s dospelým, s niekým komu dôveruješ a spoločne zhodnotiť, či je to bezpečné. Pre bezpečie je dôležité, aby vždy niekto vedel, kam a s kým ideš. Pomôcť môže to, ak by si na stretnutie šla spoločne s niekým, alebo aby stretnutie bolo niekde, kde je veľa ľudí.
- Niekedy sa môže stať, že urobíš niečo, čo sa nemá – napríklad pošleš niekomu fotku alebo video, alebo napíšeš niečo, čo ľutuješ. A to je úplne v poriadku. Niekedy je náročné ovplyvniť to, ale stále existuje niečo, čo sa s tým dá urobiť. Tento spôsob nemusíš hľadať sama, sám, ale môžeš sa o tom poradiť s dospelým, niekým komu dôveruješ alebo s niekým na linke dôvery.
- Najistejšie je nezdieľať svoje intímne fotky a videa. Nikdy nevieme, ako s nimi príjemca bude zaobchádzať, a či sa nedostanú (aj keď nechtiac), k niekomu inému.
- Nadáva ti niekto online? Vyhráža sa ti? Vydiera ťa? Takáto situácia dokáže poriadne vystrašiť a netreba v nej zostávať sám/sama. Je dôležité v takejto situácii neplniť rozkazy osoby, ktorá ich zadáva. Ak ich splníš, bude požadovať neustále ďalšie a ďalšie náročnejšie veci. Je vtedy rozumné zastaviť (nezmazať) komunikáciu a poradiť sa ideálne s niekým dospelým, čo ďalej.
- Uverejnil niekto niečo o tebe verejne na internete a ty sa za to hanbíš a trápi ťa to? Máš právo na podporu a môžeš požiadať o pomoc v tom, čo je možné v tomto okamihu s tým urobiť.
- Pre väčšie bezpečie je fajn nechať si svoje heslá pre seba (prípadne pre rodičov) a odhlasovať sa zo svojho účtu, keď činnosť dokončíme. Zaručíme tak to, že s nimi nikto bez nášho súhlasu a vedomia nebude manipulovať.
- Ak sa deje niečo, čo nie je v poriadku, nemusíš v tom ostávať sama/sám. Zaslúžiš si pomoc! Pri akejkoľvek otázke ohľadom komunikácie v online priestore môžeš kontaktovať linky dôvery, ktoré sa s takýmito vecami zaoberajú.
Čo môžu urobiť rodičia?
V našej praxi sa často stretávame s rodičmi, ktorí sa nám zdôverujú so svojím strachom z rizík, ktorým sú ich deti v online priestore vystavené. Tento strach je z veľkej miery spôsobený nedostatkom informácií o danej téme a o tom, čo môžu urobiť pre to, aby svoje deti ochránili.
To, čo je mimoriadne dôležité vrámci ochrany dieťaťa zo strany rodiča je práve pozorovanie možných zmien v správaní dieťaťa. Može byť náročné naisto povedať, či sa stalo dieťa obeťou groomingu. Znaky totiž nemusia byť vždy jasne viditeľné a môžu byť skryté. Staršie deti sa môžu správať spôsobom, ktorý by sme častokrát označili ako pre správanie tínedžera normálny.
Niektoré zo znakov, ktoré by si mali rodičia všímať však sú (podľa NSPCC, a netsafe):
- dieťa sa zrazu až príliš snaží utajiť to, ako trávi čas na internete
- hovorí alebo má staršieho kamaráta/priateľa alebo staršiu kamarátku/priateľku
- začne užívať alkohol ale o iné drogy
- zrazu začne nevysvetliteľne oveľa viac alebo menej času tráviť online
- je podráždené, smutné, drží sa ďalej, v strese
- má peniaze alebo nové veci, ktoré nevedia alebo nechcú vysvetliť odkiaľ
- objaví sa sexuálne správanie, jazyk alebo vnímanie sexuality, ktoré nie je vhodné pre daný vek
- viac času trávi mimo domov
- vzdiaľuje sa od svojej rodiny
- má pornografiu na svojom počítači alebo inom zariadení
- volajú mu alebo samo volá ľuďom, ktorých nepoznáte a nechcú vysvetliť, s kým sa rozprávajú
- rýchlo vypnú zariadenie alebo zmenia obrazovku hneď ako vojdete do miestnosti
- …
Viacero rodičov alebo iných dospelých pri pociťovaní strachu o dieťa prechádza k zákazom internetových služieb s cieľom dieťa ochrániť. Zákazy internetu však spôsobia podľa E-bezpečí (2020) dve zásadné veci: deti sa k internetu dostanú inak a dôjde k vybudovaniu komunikačnej bariéry medzi rodičom a dieťaťom (dieťa bude mať pocit, že rodič reaguje neprimerane a bude sa radšej zdôverovať kamarátom). Podľa výskumu Eu Kids Online (2020) sa slovenské deti vo veku 9-16 rokov po negatívnej skúsenosti online, ktorá ich rozrušila, najčastejšie zdôveria kamarátovi v podobnom veku (56%). Rodičom sa zdôverí 31%detí a 22% detí sa s tým nezdôverí nikomu. Ak sa Vám dieťa zdôverí s tým, že sa stalo obeťou online groomingu, je dôležité, aby ste pozorne počúvali to, čo Vám hovorí a povzbudili ho v tom, že je správne, že sa Vám to rozhodlo povedať a nech sa stalo čokoľvek, nie je to jeho vina a ste tam preňho. Môžete dieťa uistiť v tom, že ho budete brať vážne a budete to riešiť spoločne (NSPCC).
Je dôležité, aby rodičia poukazovali na to, že sa s ich deti môžu porozprávať, aj keď sa deje niečo zlé, nepríjemné, strašidelné. Nezáležiac na tom, čo sa deje alebo kto je vinníkom. Je dôležité sa s dieťaťom rozprávať o tom, ako jednoducho môže niekto predstierať svoj záujem alebo identitu a tiež dôvody, ktoré ich k tomu vedú (NSPCC). Na základe našej práce vnímame veľkú súvislosť vzájomnej komunikácie dieťaťa a rodiča s tým, ako sú v rodine brané a komunikované tajomstvá. Ak dieťa v rodine na základe správania rodičov pozoruje, že niektoré veci sú tajomstvom a nemalo by sa o nich rozprávať, môže to tak vyhodnotiť aj v tom prípade, ak sa niečo negatívne udeje v jeho živote. Takúto situáciu môže potom vyhodnotiť ako tajomstvo a zostáva s ňou (najmä vo vyššom veku osamote). Je preto potrebné, aby bola rodina pre dieťa bezpečným miestom, aby dieťa kedykoľvek vedelo, že aj keď samo vykoná niečo nesprávne, rodina je tým miestom, kde sa s tým môže zdôveriť a stretne sa s pomocou a podporou (IPčko).
Vek dieťaťa približne do 10 rokov je tým vekom, kedy rodič výrazne nastavuje pre ochranu dieťaťa hranice (využitie tú nájdu aj rodičovské zámky a kontroly). V tomto veku je rodič ten, na ktorého sa dieťa v prípade otázok alebo problému obracia často na prvom mieste. S prechodom do vyššieho veku (približne 10-15 rokov, čo vnímame ako najzraniteľnejšie obdobie) hľadá dieťa schválenie viac v rovesníckej skupine, dochádza často k rizikovému správaniu, ktoré je pre dané vývinové obdobie prirodzené. Je preto pravdepodobné, že v živote dieťaťa dôjde k chybám a omylom, pri ktorých, ak sa rodičovi zdôverí, je potrebné byť “fanúšikom” dieťaťa – aj napriek tomu, že rodič vníma možné pochybenie, verí, že to dieťa danú situáciu zvládne a bude tam preňho v tom prípade, ak nie. Je dôležité, aby rodičia fandili vývinu dieťaťa, zaujímali sa, pridali sa k dieťaťu a boli v tom s ním. V tomto období zákazy zo strany rodičov strácajú akýkoľvek význam a väčšiu platnosť nadobúdajú vzájomné dohody rodiča s dieťaťom (IPčko).
S malým dieťaťom od malička komunikujeme o tom, ako je nesprávne a nebezpečné zobrať si cukrík od cudzieho človeka. David Šmahel (2020) vníma potrebu komunikovať v tak skorom veku aj o nebezpečenstvách a spôsoboch ochrany na internete, nakoľko je dnes už úplne prirodzenou súčasťou života aj menších detí. Správne je podľa E-bezpečí rozobrať s dieťaťom konkrétne rizikové fenomény (šikanovanie, grooming, sexting, krádež identity, …). Podľa EUKO (2020) uviedlo 31% slovenských detí, že s nimi rodičia o ich činnosti na internete nehovoria vôbec, 37% sa s nimi o tom baví len niekedy a 33% často alebo veľmi často. Je dôležité, aby sa percentá rodičov, ktorí s deťmi o internete komunikujú zvyšovali. Tiež je dôležité hovoriť s dieťaťom o cennosti osobných údajov, pričom dieťa je tým, ktoré rozhodne o tom, komu aké údaje prezradí. Je mimoriadne dôležité, aby dieťa vedelo, že intímne fotky a videá na internet nepatria a dieťa by ich nemalo posielať ani svojim najbližším (partnerovi, kamarátke,…) a už vôbec nie cudziemu človeku.
Na záver by sme radi uviedli jeden z najčastejších mýtov, s ktorým sa pomerne často stetávame, a to: “Internet je zlo” (E-bezpečí). Internet je najmä pozitívnym prostredím, ktoré svojim používateľom poskytuje obrovské množstvo príležitostí. Ak dodržujeme základné bezpečnostné pravidlá, riziko hrozby v online priestore sa veľmi znižuje. Je dôležité, aby sme zákazmi nebrali možnosť deťom pozitívnym spôsobom využívať internet. O to sa usiluje viacero organizácií, ktorých cieľom je nedémonizovať online svet, ale aktívne v deťoch budovať správanie, ktorým môžu prispieť k svojmu bezpečiu.
Aké by teda mali byť ciele rodičov pri výchove dieťaťa v online priestore? Získavanie odborných zručností o bezpečnosti v online svete, ktoré sú potrebné, ak ich chceme predať ďalej a naučiť ich aj dieťa. S týmto cieľom je úzko spájané aj zvyšovanie bezpečnosti dieťaťa napríklad prostredníctvom rozhovorov s dieťaťom o rizikách a možnostiach ochrany. Ako posledný cieľ by mali mať rodičia na mysli well-being svojho dieťaťa – je dôležité, aby boli vnímaví a počúvali. V napĺňaní týchto cieľov môže rodičom pomôcť, ak pôjdu dieťaťu príkladom, budú sa s dieťaťom o tom rozprávať (nie poučovať!), zaujímať sa o činnosť dieťaťa (aj v tom prípade ak nechápu, ako to môže dieťa baviť) a pridajú sa k činnosti dieťaťa (spravia si spoločne selfie alebo si pozrú spoločne video youtubera).(IPčko, Pickhardt, 2012)
To najdôležitejšie však je, aby ani dieťa, ani rodič, nezostávali sami a v prípade potreby sa obrátili na odborníka alebo nejakú z našich slovenských liniek pomoci.
IPčko.sk – online linka dôvery pre mladých ľudí
Dobrá linka – online linka dôvery pre mladých ľudí so zdravotným postihnutím www.dobralinka.sk
Linka detskej istoty – 116 111
Linka dôvery Nezábudka – 0800 800 566
Viac informácii o téme nájdete na www.stalosato.sk
