Nehovoríme iba o problémoch, ponúkame riešenia
Občianske združenie IPčko už sedem rokov pomáha mladým ľuďom, ktorí sa ocitli v zložitej, nepriaznivej, často až život či zdravie ohrozujúcej situácií. Naši odborne vyškolení psychológovia, sociálni pracovníci a špeciálni pedagógovia sú tu pre nich na IPčko.sk a tiež na dobralinka.sk. Denne sme svedkami životných príbehov mladých ľudí, snažíme sa im pomôcť opäť sa postaviť na nohy, zvládnuť náročné obdobie, vyrovnať sa s traumou.
Našou snahou je priblížiť sa mladým ľuďom, byť nablízku, keď to potrebujú, ukázať im že pomoc existuje a je dostupná. Preto sme pred pár mesiacmi začali tvoriť vlastné vlogy a podcasty s pomáhajúcim obsahom. Hovoríme v nich o ťažkých, no veľmi dôležitých témach (samovraždy, sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy, násilie, šikana), pozývame do nich zaujímavých hostí a spolu s nimi sa snažíme prinášať zvládacie stratégie a hovoriť o dostupnej pomoci a možnostiach riešenia náročných situácií.
V IPčku sa vždy a všetko snažíme robiť kvalitne a odborne. Nie je to inak ani v prípade našich vlogov a podcastov. Preto je našim snom vybudovať vlastné vlogovacie a podcastové štúdio, s kvalitným vybavením a technikou. S výrobou videí a podcastov nám pomáha režisér Marek Franko, s ktorým som sa rozprávala na túto tému.
Marek, skús sa nám v krátkosti predstaviť. Kto si, čomu sa venuješ, aké projekty a úspechy máš za sebou?
Pochádzam zo Žiliny, študoval som tri roky masmediálnu komunikáciu a potom som sa chcel viac venovať filmu a autorskej tvorbe, tak som sa prihlásil na dokumentárnu réžiu na VŠMU, ktorú som aj tento rok dokončil. Úspechy moc nemám, môj najväčší projekt je dokumentárny film Neviditeľné deti z cyklu Biele vrany a hrdinovia medzi nami, ktorý bol vysielaný na RTVS. Rovnako som spravil aj zopár rozhlasových dokumentov pre Rádio Devín a popri tom všetkom som spravil cez šesťdesiat online videí pre rôzne mimovládne organizácie.
Takže si spolupracoval s rôznymi neziskovými organizáciami. Aká bola Tvoja cesta do IPčka?
IPčko som zaregistroval už dávno, práve cez rôzne neziskovkárske projekty, ale komunikovať sme začali viac pri tvorbe Neviditeľných detí, ktoré pojednávajú o zlyhávajúcej ochrane detí pred násilím. Vtedy som sa od Mareka Madra, Dominiky Rajznerovej a ďalších ľudí z IPčka veľmi veľa dozvedel o tom, čo deti prežívajú, ako na to reagujú rôzne úrady a inštitúcie, ale aj to ako im psychológovia IPčka dokážu pomôcť. Ale spolupracovať sme začali vlastne až súhrou istých okolností pár mesiacov po dokončení filmu.
Tvoj dokument Neviditeľné deti som videla aj ja, a veľmi sa mi páči ako je spracovaný. Čím to je, že taký úspešný režisér sa rozhodne takto nezištne a dobrovoľne pomáhať občianskemu združeniu?
No to je vlastne to, že ja nie som úspešný režisér. Nevyhral som žiadne ceny, moje diela nevzbudili žiadny zásadný ohlas. To neznamená, že tie filmy sú blbosť. Neviditeľné deti napríklad veľmi chválila odborná verejnosť, ale ja som veľmi ťažko dosahoval pocit naplnenia pri tejto práci. Ono je to aj veľmi náročný proces vytvoriť dobrý film a asi na to nie som úplne ten správny typ. Tak sa vlastne stalo že tvorba Neviditeľných deti ma extrémne vyčerpala, až som musel prerušiť školu v poslednom ročníku. A keďže to celé bolo sprevádzané nepríjemnými depresívnymi stavmi, vyhľadal som odbornú psychologickú pomoc. Tak som vlastne spoznal aj druhú stranu procesu – pozíciu klienta. Dnes mi to veľmi pomáha pri uvažovaní ako by mali výstupy IPčka vyzerať. No a úplne nezávisle od tohto všetkého sa mi presne v tom kritickom období ozval Marek Madro, že má pre mňa jeden projekt. Ten sme síce nakoniec nerealizovali, ale vďaka nemu sme sa začali pravidelne stretávať a rozprávať o tom ako by malo IPčko komunikovať smerom k verejnosti. A keďže som vtedy nemal moc čo na práci a toto mi robilo radosť, začali sme sa spoločne učiť ako vytvárať pomáhajúci obsah. Najprv len vlogy a od začiatku tohto roka aj podcasty. A áno, čisto dobrovoľnícky, keby sme čakali najprv na podporu, neviem či by sme vôbec niečo do dnešného dňa spravili.
Ako sme už povedali, IPčku pomáhaš pri tvorbe vlogov a podcastov. Tie sú teraz veľmi populárne – čím to podľa teba je?
Je to spôsob komunikácie. Komunikácie, ktorá sa zbavila nadbytočných technických a naratívnych príkras a je autentická a priama. Z podobných dôvodov pred dvadsiatimi rokmi začal boom dokumentárnych filmov. Proti dominantnej americkej produkcii, jej továrne na sny a všeobecne hranej tvorbe sa postavilo zobrazovanie surovej reality, skutočných ľudí a ich príbehov, spolu s novými formami rozprávania, ktoré priniesli do filmového umenia nový vietor. Ten hlad po skutočnosti zasa v televízii vyústil v rôzne reality shows a podobne. A toto je len ďalší krok, ktorý ešte viac približuje diváka skutočnému svetu. Pretože ten je často zaujímavejší ako čokoľvek čo dokážu scenáristi vymyslieť a teda aj najlepší zdroj informácii. Má to však aj odvrátenú stránku. Vizuálny vnem je biologicky pre človeka veľmi silný podnet a preto sa dokážeme dívať hodiny aj na veci, ktoré majú nulovú kvalitatívnu hodnotu pre náš život, sú však obrazovou, či emočnou atrakciou. Mnohí to využívajú aj ako copingovú stratégiu počas úzkostných a depresívnych stavov, kedy sa neustále zahlcujú takýmito podnetmi, aby nemuseli čeliť vlastným pocitom a myšlienkam. A z toho zase čerpá podcastová revolúcia. Proti exhibicionizmu a frenetickej strihovej skladbe mnohých audiovizuálnych produktov stavia len obyčajný zvuk, čisté hovorené slovo a zdanlivo „suché“ informácie. Vďaka tomu sa však dokážeme sústrediť a vnímať obsah omnoho viac do hĺbky, čo je fajn pri komplikovaných, alebo aj intímnych témach. A veľa ľudí počúva podcasty pred spaním so zavretými očami a z biologického hľadiska práve takéto sústredené počúvanie pôsobí upokojujúco, čo je ďalšia pridaná hodnota, najmä pre IPčko, keďže podcasty tak môžu pomôcť klientom v krízových situáciách už len svojou formou.
Takže, keď sa IPčko rozhodlo využívať aj tento komunikačný nástroj a prinášať tak pomáhajúci obsah, šíriť dôležité informácie a upozorňovať na témy, ktoré nie sú úplne sexi, spravilo dobre?
Nielen dobre, podľa mňa to bolo nevyhnutné. Počas natáčania Neviditeľných detí ma stále frustrovalo, koľko informácii sa do filmu nezmestí, ktoré by ešte viac prehĺbili tému. Nielenže však na to ani nebola minutáž, ale ani film by už nebol divácky zaujímavý, aj keď možno prakticky užitočnejší. Filmári si toto samozrejme uvedomujú a preto často hovoria, že len „otvárajú tému“, pre mňa je to však málo. Pretože druhou vecou, čo som si všimol je, že ako veľmi sa rozchádzajú pohľady dospelých na výchovu, deti a riešenia ich problémov. V rámci odbornej diskusie je to samozrejme dobré, ale rovnako sa takto medzi ľuďmi šíri aj množstvo mýtov a poloprávd, ktoré často viac škodia ako pomáhajú. A toto jedným filmom nezmeníte. Podľa mňa to ide len dlhodobým pravidelným informovaním verejnosti a poskytnutím mediálneho priestoru čo najväčšiemu počtu relevantných odborníkov. A kto by to mal robiť ak nie IPčko? Jeho psychológovia a psychologičky sú v každodennom kontakte s deťmi a mladými ľuďmi a vedia čím sa trápia. A práve nepochopenie zo strany okolia je veľmi častá téma na poradni. V tom je úplne jasne vidno, ako stále zúfalo málo ako spoločnosť vieme o tom, čo skutočne prežívajú dnešné deti a zároveň čo to znamená mať duševné choroby a ako s nimi pracovať.
Čo potrebuje človek na to, aby mohol točiť vlogy, alebo podcasty?
Pokiaľ to má mať nejakú formu, čo my chceme, nedá sa to všetko natočiť a nahrať úplne iba telefónom. Pre vlogy je ideálne mať dve kompletné kamerové zostavy čo znamená fotoaparát s videom, dobrý objektív a statív. Ďalej audiorekordér spolu s bezdrôtovým mikrofónom a LED svetelný panel na svietenie. A veľmi šikovná vec je čítačka, vďaka ktorej sa nemusíme učiť naspamäť texty pre moderátorské vstupy. Na podcasty zase treba minimálne tri kvalitné mikrofóny, stojany, káble, slúchadlá, mixpult a odhlučniť miestnosť. No a nakoniec počítač, editačné programy, pamäťové karty a záložné harddisky. Je toho dosť, ale oplatí sa to. Napríklad sme sa dozvedeli, že náš podcast „hmmm…“ objavil denník SME a odporúčal ho poslucháčom svojich podcastov aj pre výbornú technickú kvalitu, ktorú sa nám podarilo ešte v improvizovaných podmienkach dosiahnuť. V tomto čerpám z mojich skúsenosti z filmu a rozhlasu a aj ľudia z IPčka dbajú na to, aby sme nepúšťali von polovičaté veci, takže kvalita je pre nás prvoradá.
Asi to teda nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Mohol by si nám popísať celý ten proces výroby, či už podcastu alebo videa?
V prvom rade si určíme, koľko dielov chceme vyrobiť. Osvedčilo sa nám vychádzanie v sériách, zvyčajne po dvanásť dielov, čo podľa frekvencie zverejňovania vychádza na tri až päť mesiacov. Potom začneme uvažovať nad tým, akým obsahom to naplníme tak aby to bolo pestré a vyvážené. V tejto fáze som ja, Marek Madro, Lenka Nemcová (koordinátorka projektu Online terénna práca, ktorého jedným z cieľov je prinášať na internet pomáhajúci obsah), Ema Oriňáková ako moderátorka vlogov a Rudo Sladkovský ako moderátor podcastov. Veľa sa rozprávame a nahadzujeme témy a mená hostí, uvažujeme nad tým, čo by našich divákov a poslucháčov zaujímalo, čo by im pomohlo, alebo na čo potrebujeme upozorniť verejnosť. Čo sa nám zapáči si zapíšeme a študujeme si o tých témach čo najviac. Potom píšeme scenáre a pripravujeme aj prvé texty pre moderátorov. Takto sa nám vykryštalizuje produkčný plán, ku ktorému následne s hosťami dohodneme dátumy natáčaní a nahrávaní. A keď je všetko zaznamenané, ja to hneď začínam strihať, upravovať obraz a zvuk a pripravovať na zverejnenie. Vyrobiť jeden diel podcastu tak trvá asi týždeň, vlog máme asi za dva, ale je to rozložené v tom období troch až piatich mesiacov. Potom dáme chvíľu pauzu a začíname odznova.
Na čom aktuálne v IPčku pracujete, čo pripravujete, na čo sa môžeme tešiť?
Momentálne pripravujeme nové série vlogov aj podcastov. Vlogy budú vychádzať od septembra, takže teraz veľa natáčam a veľa strihám. Rozhodli sme sa vylepšiť ich oproti minulej sérii, kde vystupovala len Ema, takže tentokrát budú obsahovať aj rozhovory s odborníkmi a ľuďmi z praxe. A taktiež budú mať aj preklad do posunkového jazyka, keďže Dobrá linka od septembra spúšťa videoporadenstvo pre Nepočujúcich a aj takto sa im chceme priblížiť a osloviť ich. Je to dosť náročná výroba, ktorá paralelne prebieha v niekoľkých fázach. Podcasty sú jednoduchšie, ale dlho sme riešili technickú otázku , kde a ako budeme nahrávať. Nakoniec sme sa rozhodli pre založenie vlastného štúdia, čo by nám umožnilo venovať sa tomu naozaj naplno a dlhodobo, čo ale nie je finančne najjednoduchšie.
Vybudovanie vlastného štúdia je naozaj finančne veľmi náročné. No postupne IPčkovské podcastové štúdio vzniká, prečo je také dôležité, aby IPčko malo vlastné štúdio?
V prvom rade podcasty sa pre IPčko osvedčili ako vhodný a moderný spôsob komunikácie, ktorý v sebe spája odbornosť, pocit blízkosti a jednoduchú výrobu. Ale dôležitejší dôvod je to, že je to skutočne pomáhajúci obsah. My nechceme len otvárať témy. Našou primárnou cieľovou skupinou sú ľudia v ťažkostiach, v kríze či ohrození života. Títo často až zúfalo hľadajú na internete informácie, ktoré by im mohli pomôcť ukončiť trápenie, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle slova. Im nestačí povedať, napríklad, že depresia je skutočné ochorenie. Oni to vedia, oni ju majú. My im ponúkame obsah, ktorý im dodá vieru v tom, že sa dá z nej dostať, konkrétne rady a odporúčania bez moralizovania. A rovnako v ich mene vytvárame aj podcasty určené pre širokú verejnosť. Nie však na základe toho, čo je atraktívne, „sexi“ a malo by to úspech na sociálnych sieťach. Hovoríme o tom, čo prinášajú deti na naše poradne a myslíme si, že je nutné aby o tom vedeli aj dospelí, aby s tým mohli niečo robiť. A vidíme, že je o to záujem. V priemere päťdesiat ľudí klikne denne na niektorý diel nášho podcastu. Zdá sa to ako smiešne číslo, ale za každým tým kliknutím je konkrétne dieťa, mladý človek, rodič alebo napríklad pedagóg. Lebo keď sa rozhodnete počúvať nejaké mudrovačky o samovražde, anorexii alebo šikane, nerobíte to preto, že sa nudíte. Robíte to preto, že vy alebo váš blízky má ťažkosti a neviete, čo máte robiť. A päťdesiat denne, to je potom viac než dosť.
Rozhovor pripravila Simona Košútová
Viac informácii o našom podcastovom štúdiu predstavíme o pár dní.
