Počas posledných dní som na našu fanpage zavesil najsmutnejší status života našej organizácie.
V nedeľu ráno sme sa dozvedeli, že naša poradkyňa z IPčko.sk, Maťa, v sobotu večer zomrela.
Dnes sa s ňou spolu s jej rodinou, priateľmi a obdivovateľmi lúčime na poslednej ceste.
Maťa bola veľmi dlho vážne chorá, trpela cystickou fibrózou. Vedeli sme, že jej diagnóza je ťažká, no veľmi sme si želali, aby jej utrpenie z posledných dvoch týždňov bolo len ďalším z vyhratých zápasov jej života.
Minulý týždeň v pondelok mi Maťa napísala, že nebude môcť prísť v sobotu na supervíziu, ktorú máme naplánovanú a že ju to strašne mrzí, pretože sa hrozne tešila na kolegov. Na ďalší deň, v utorok, mi už napísala, že sa má veľmi zle. Dúfala, že jej zaberie nový liek, ktorý bol jej šancou na život. Vo štvrtok mi napísala, že už nevládze. Z IPčka sme sa ju snažili podporovať, držali sme jej palce, modlili sme sa za ňu… no v sobotu večer svoj boj o život prehrala.
V IPčku zavládol smútok, mnohí jej kolegovia ani netušili, čo sa v jej živote odohrávalo a zažili sme veľký šok. Aj ja som sa zastavil a pozerám do blba, hľadám odpoveď na najväčšie otázky života. V poslednej správe, ktorú som od nej na mesendžeri dostal, je napísané „som v Iných rukách“. Mala pravdu, JE, Maťa je v Jeho rukách, celá.
Maťa bola súčasťou našej internetovej poradne IPčko.sk dva roky. Za ten čas pomáhala pri stovkách rozhovoroch s mladými ľuďmi, ktorí sa cítili opustení, zúfalí, trpeli bolesťami duše a beznádejou. No Maťa prežívala aj svoj vlastný kríž. Celé roky ho niesla skromne, ticho. Ani nám v IPčku nepovedala o hrôze, ktorá na ňu zovšadial číhala. No my sme vedeli, s čím bojuje. Ona ticho, sama, trpela a snívala svoje veľké sny o dobrom svete.
Chcela byť užitočná v každej chvíli. Maťa bola múdrou ženou, ticho sme ju viacerí obdivovali.
Od svojich klientov dostávala často veľmi vysoké hodnotenia, vyhľadávali ju opakovane pre jej rozvahu, pocit prijatia a porozumenia ľudskej bolesti, akej je schopný len človek, ktorí sám trpí strachom o budúcnosť.
Počas posledného leta sa Matin stav zhoršil, bola v nemocnici a keď som si s ňou písal cez facebook o tom, čo by som mohol pre ňu urobiť, snažila sa byť vtipná a napísala mi: „Teraz by sa mi zišiel dakto pri posteli, kto by ma ovieval ? je tu asi 40 000 stupňov ?“. Maťa sa snažila byť neustále vtipná, len aby sme si nerobili o ňu starosti.
Bude nám chýbať, ako človek, ako skvelá psychologička, ako inšpirácia, ako nádej a ako bojovníčka.
Maťa sa do posledných chvíľ vzdelávala, chodila do terapeutického výcviku, robila si rôzne kurzy, len aby mohla stále byť užitočná a odborne pripravená na službu iným.
Na Mati a jej živote je krásne a úžasné to, ako napriek tomu, že sama mala veľmi vážne zdravotné problémy a dlho trpela, našla v sebe odhodlanie pomáhať druhým v ich trápeniach.
Maťa je inšpiráciou pre mňa, pre ďalších kolegov psychológov, no je učiteľkou najmä pre našich klientov.
Často dostávam otázku, že čo je najťažšie na práci v IPčku. Pýtajúci asi predpokladajú, že odpoveďou je: zachraňovať život mladým ľuďom, ktorí sa ho rozhodujú ukončiť predčasne. Dnes chcem opraviť moju tradičnú odpoveď. Najťažšie je rozlúčiť sa s dobrovoľníčkou, ktorá žila svoje vlastné životné boje hrdinsky, a pritom dokázala byť veselou nositeľkou nádeje.
Maťa kedysi dostala od svojho priateľa plyšáka, volala ho „Placka”. Je to taký ten plyšák, čo ho hodíte do mikrovlnky a on potom hreje. V nemocnici bol multifunkčný. Dávala si ho pod hlavu, alebo pod ruku s kanilou. Maťa ho mala rada. Keď sme s ňou hovorili, ako sa má v nemocnici, často hovorila, že Placka jej pomáha, že nie je sama. Raz v lete, keď bola sama na izolačke, ťažko sa jej hovorilo, bola veľmi rada, že môže s nami komunikovať cez chat a zase len vtipkovala o tom, že nie je na tom tak zle, aby sa s Plackom neporozprávala. Smiala sa a klesla jej teplota.
Jej odkaz pre nás všetkých – tešiť sa z každého dňa a vážiť si dary, ktoré sme dostali. Bojovať s nepriazňou a odovzdávať sa ďalej, pre druhých, a tak dávať svojmu životu úprimný zmysel a nechávať hlbokú stopu.
Maťa nechala na facebooku ako posledný status pieseň, ktorú som v týchto dňoch počul asi 1000x, je to pieseň, ktorá odráža jej veľkú bolesť, strach pred tým, čo prichádza, no zároveň odkazuje na to podstatné. Túto pieseň si chcem uchovať ako návod na to, ako sa nebáť vlastnej bolesti.
Jej odkaz je krásny, ako bol krásny jej život, a ako je krásna spomienka na ňu.
Ema z poradne namaľovala pre Maťu takýto obrázok, verím, že ju poteší.
Maťa, ďakujeme Ti, že si tu bola s nami a že si nám ukázala ako sa dajú zvládať problémy v živote, ako sa dá bojovať a nachádzať zmysel aj v utrpení.
Maťa, ostávaš s nami aj ďalej, v našej vďake a v našich myšlienkach.
Celej rodine prajeme hlbokú, úprimnú sústrasť.
Marek Madro, riaditeľ občianskeho združenia IPčko
