V zhone povinností, ktorými žije dnešný človek je ľahké zabudnúť na seba samého:
„Doma som syn či dcéra, v škole som čierna ovca, na ulici som nenápadný, v hudobnej škole tvrdo makám, v spoločnosti hrám slušáka… a popritom všetkom už ani neviem, či som syn, čierna ovca, nenápadný človek, usilovný hudobník, alebo gentleman. A kde to mám vlastne zistiť? V ktorom prostredí to zistím?“
Presne tento priestor sme chceli pre mladých vytvoriť. Miesto, kde nebudú sami, ale budú sami sebou. Chceli sme vytvoriť miesto, kde sa nemusia na nikoho hrať. Miesto, kde prídu na to, že lepší život nebudú žiť ak budú denno-denne odpovedať na požiadavky svojho okolia umenšovaním vlastného ja, ale vtedy keď to „ja“ v sebe objavia. Len vtedy totiž dokážu sebaisto vykročiť do sveta a jeho požiadavky nebrať ako prekážky, ale ako výzvy.
Naša cesta za sebou samým začala pri úvodnom stretnutí dobrovoľníkov IPčka a mladých. Počas večera totiž dostali veľkú šancu vystúpiť zo seba samých a pozrieť sa na človeka, ktorému hovoria JA. Všetky sny a túžby, všetky zranenia a spomienky, všetky záľuby a charakteristiky a mnoho iného bolo zrazu zreteľnejšie ako pred tým.
Stretnutie so sebou samým pokračovalo na druhý deň, kedy sa mladí pozreli nielen na seba, ale aj na svojich rodičov. Vzťahy v rodine sú niekedy naozaj ťažké a často sú zdrojom viacerých zranení. Mnohokrát potom človeka celý život prenasleduje strach z toho, že chyby svojich rodičov opakuje. Postupne sme však s mladými prišli na to, že aj chyby či nepríjemné zážitky z rodiny vedia utvárať v živote mnoho pozitívneho. Podobne, ako negatív z fotografického filmu čakajú aj naše smutné zážitky na vyvolanie. Obraz už zmeniť nedokážeme, no s trochou snahy ho dokážeme vidieť v pozitívnom svetle.
Po prvých zážitkoch spoznávania samého seba sme s mladými účastníkmi víkendu sme otvorili novú tému. Spoznať samého seba v skupine ľudí totiž tiež nie je ľahká vec. Človek do rôznych kolektívov a prostredí akosi „zapadne“, no málokrát si kladie otázku prečo. Motívy totiž môžu byť rôzne. Niekedy nás na dané miesto dotlačí situácia, niekedy sú to iní ľudia a niekedy je to jednoducho náhoda, ktorá nás občas odtlačí aj tam, kde sa necítime dobre. Pochopiť to aké miesto v skupine zastávame je významné nie len pre dobré fungovanie v nej, ale aj pre poznávanie seba samého. Práve v komunikácii s okolím sa totiž naše JA mnohokrát vytvára.
Nakoniec sme sa venovali našim túžbam a snom. Často je náročné aj ich pomenovanie. To, čo chceme v našich životoch dosiahnúť môže byť kvôli svetu, ktorý nás neustále presviedča o tom ako máme žiť veľmi náročné. Ak svoje sny nakoniec odhalíme, musíme sa ich kvôli rôznym okolnostiam vzdávať. Tak sa ale opäť stávame sami sebou menej. Mladí počas poslednej časti víkendu pochopili, aké dôležité je svojich snov sa nevzdávať, no aj to aké ťažké je svoje sny napĺňať. Bez nôh pevne postavených na zemi sa naše predstavy v oblakoch ľahko rozplynú, alebo nám ujdu z dohľadu.
Spoznať samého seba, odhaliť svoju pozíciu v skupine či odhodlať sa plniť svoje sny – to všetko boli náročné úlohy, ktoré ktoré naši dobrovoľníci pre mladých účastníkov IMAGEu pripravili. Podarilo sa im tak zhodiť zo seba predstieraný image a pozrieť sa na ten pravý obraz samého seba. Ten pravý IMAGE, ktorý každý nosíme v sebe a ktorý musíme odhaliť a ukázať svetu.
IPčkár Filip
