Internet je plný rád a návodov, ako byť fit a starať sa o svoje telo. Starostlivosť o dušu, ktorá býva ešte náročnejšia, často zostáva zabudnutá. Mnohí z nás, napriek veľkým trápeniam, zostávame sami.
Človek je sociálny tvor. Svoje psychické potreby napĺňa v mnohých ohľadoch prostredníctvom vzťahov s druhými ľuďmi. Komunikácia hrá v tomto smere kľúčovú rolu, či už vo svojej verbálnej alebo neverbálnej podobe. Moderné masovo-komunikačné technológie priniesli do medziľudskej interakcie revolučné zmeny, ktoré smerujú nezadržateľne vpred a ako vlna zaplavujú svojich používateľov. Tí ich potenciál niekedy využívajú vo svoj prospech, inokedy sa zase nechávajú bezmocne pohltiť a strácajú pevnú pôdu pod nohami, orientáciu i dych (Horská a kol., 2010).
Napriek pokroku doby a takmer neobmedzeným možnostiam sa často stáva, že mladým ľuďom niečo chýba. Nie je to ich nevďačnosť, ale rýchlosť každodenného života, ktorá prináša svoje obete. Neostáva čas na rodinu a priateľstvá, chýba pocit bezpečia. Ľudia neraz nevidia zmysel života, cítia sa sami a nepochopení. Mnohí z nich uvažujú o ukončení svojho života, alebo hľadajú riešenie v drogách či alkohole. V našej organizácii IPčko sa venujeme práve týmto ľuďom s vierou, že im pomôžeme naštartovať ich život. Chceme odpovedať na volanie mladých ľudí o pomoc v ich problémoch a chceme na to využiť tie najlepšie prostriedky. Tak vzniklo ešte v roku 2012 IPčko.sk – internetová poradňa pre mladých. Internet nám dáva priestor, aby sme spojili priateľský prístup s odbornou pomocou. Prostredníctvom online chat-rozhovorov podávame pomocnú ruku, oporu i radu stovkám mladých pri boji s ich psychickými problémami, či inými nepriazňami života. Najčastejšie sa na našich poradcov (dobrovoľníkov) – psychológov, sociálnych pracovníkov, obracajú mladí ľudia s prežívaným pocitom samoty, depresie, s problémami vo vzťahoch, so závislosťami, sexuálnym násilím, sebapoškodzovaním a často sa nám zdôverujú aj s myšlienkami na samovraždu. Pomoc mladým poskytujeme prostredníctvom chatu anonymne, bezplatne, každý deň v týždni od 7:00 do polnoci. Za celý čas existencie našej internetovej chatovej linky, sme si z jej druhej strany vypočuli už viac ako 42 000 príbehov mladých ľudí, plných odvahy urobiť prvý krok k zmene k lepšiemu a krajšiemu začiatku, či k pokračovaniu na ich začatej ceste. Sme radi, že môžeme týmto mladým ľuďom pomáhať nachádzať ich vnútornú silu kráčať ďalej, meniť tmu na svetlo.
Problémy, s ktorými sa na nás mladí obracajú, do veľkej miery ovplyvňujú ich prežívanie. Neraz sa stáva, že ľudia, ktorí k nám prichádzajú, sa za svoje ťažkosti hanbia a priznávajú, že vo svojom okolí nenašli nikoho, kto by ich vedel pochopiť a podať im pomocnú ruku. Hlavou im víri množstvo otázok, odpovede však neprichádzajú. A tak po nich iniciatívne pátrajú sami. Ich prvé kroky vedú na internet, kde hľadajú rady či skúsenosti iných, no nemusia nájsť zaručene správne odpovede. Preto prevádzkujeme informačno-poradenský portál pre mladých ľudí v krízových situáciách [ne]normálne.sk, kde mladí nájdu videorozhovory s odborníkmi, blogy, kontakty na odborníkov v regiónoch, diskusné fóra. Projekt vznikol ako reakcia na medializované samovraždy mladých ľudí v priebehu prvých mesiacov roka 2015.
V uplynulých mesiacoch sme v spolupráci s Fakultou psychológie Paneurópskej vysokej školy realizovali výskum, v ktorom sme mladým stredoškolákom ponúkli online batériu psychologických testov a otázok. Online dotazníky sme poslali na viaceré stredné školy po Slovensku a zverejnili sme ich aj na našom webe a sociálnych sieťach. Online dotazníky vyplnilo až 615 mladých ľudí vo veku od 15 do 19 rokov.
Výsledky nás šokovali. Chceme uviesť aspoň niektoré z nich.
Až 38% mladých ľudí odpovedalo, že by s myšlienkami na samovraždu zostali sami a nevedia si predstaviť, že by sa o svojom prežívaní niekomu zdôverili. Čo týchto mladých perspektívnych ľudí vedie k takémuto správaniu?
Adolescencia predstavuje pre mladých ľudí náročné obdobie. Snažia sa osamostatniť, nájsť samých seba. Napriek tomu, že vo veku od 12 do 26 rokov sa zvyšuje riziko duševných ochorení a porúch, títo mladí ľudia zároveň najmenej vyhľadávajú pomoc (Rickwood, Deane, Wilson, 2007). Väčšina duševných porúch ako sú depresia, užívanie návykových látok, úzkosť či poruchy príjmu potravy, majú začiatok práve v tomto období (Rickwood et al.,2005). Ťažkosti však môžu byť spôsobené aj relatívne bežnými problémami, vzťahmi s rovesníkmi, či časté neporozumenie s rodičmi. Ich zvládnutie vyžaduje schopnosti a zručnosti, ktorým sa mladí ľudia zatiaľ len učia. Dievčatá v tomto období so svojimi ťažkosťami prichádzajú za kamarátkami. Majú svoju sieť kontaktov, ktoré im ich pomáhajú prekonávať. Otázne je, či dokážu rovesníci zastúpiť odbornú pomoc. Môže sa stať, že na túto potrebu nie vždy vedia vhodne reagovať, že aj napriek tomu, že chcú, nemusia vedieť svojim priateľom dostatočne pomôcť.
V náročnejších prípadoch si mladí ľudia často sami uvedomujú, že by potrebovali rozhovor so psychológom, či iným odborníkom. Keď pociťujú príznaky depresie, len polovica z nich by pomoc odborníka naozaj vyhľadala. Pri pocitoch osamelosti by to bolo dokonca len 39% a vážne konflikty v rodine by odborne riešilo len 38% mladých ľudí.
Ak si mladí ľudia uvedomujú dôležitosť vyhľadania odbornej pomoci, prečo ju aj nevyhľadajú? V samotnej návšteve im bráni neraz viacero prekážok. Častým dôvodom, ktorý mladí ľudia opisujú, sú dostupnosť, ale tiež cena poradenstva(Mojtabai, 2011). Vreckové má v dnešnej dobe síce mnoho detí a študentov, no málokedy také vysoké, že by si z neho mohli dovoliť platiť poradenstvo. Prísť za mamou alebo otcom s tým, že chce peniaze na psychológa, tiež nie je jednoduchý krok. Následne sa snažia vymotať zo svojich ťažkostí sami, no častokrát neúspešne.
Pre mladých ľudí predstavuje vyhľadanie odborníka veľkú záťaž. Na jednej strane chcú pomoc vyhľadať, no je pre nich náročné ozvať sa vo formálnej atmosfére niekomu dospelému. Odďaľovať návštevu psychológa môžu aj samotné obavy z toho, čo sa bude počas rozhovoru so psychológom, alebo iným odborníkom diať (Gulliver, Grifiths, Christensen, 2010).
Mladý človek môže mať strach aj z reakcie svojho okolia. Ak vyhľadá pomoc, riskuje zážitok hanby (Barney
et al., 2006). V našom výskume až 43% mladých ľu
dí vyjadrilo názor, že by mali svoje problémy riešiť sami. Keď mladý človek vidí pred sebou bariéry, je len málo pravdepodobné, že ich prekoná. Pravdepodobne zostane so svojimi problémami sám. Nechce, aby o tom vedela rodina či priatelia. Až 30% tvrdí, že by sa po návšteve psychológa cítili neschopne, a až 45% z nich by si myslelo, že nie sú OK.
K týmto presvedčeniam prispievajú aj postoje spoločnosti. Ľudí s problémami často spoločnosť odsudzuje a stráni sa ich. Média prezentujú ľudí s duševným problémom viacerými spôsobmi. Neraz sú to v očiach televízie, či novín vražední maniaci, alebo naopak slabí ľudia, ktorí vnímajú svet ako deti. Na týchto ľudí mnohí nazerajú ako na rebelov, ktorí sa nechcú správať slušne a podľa očakávaní spoločnosti (Corrigan, Penn, 1999). Keby toto počúval niekto z nás, ľahko by sa mu mohlo stať, že takýto názor prijme. Ak má nejaký problém, začne mať pocit, že nepatrí do bežnej spoločnosti, stratí nádej, sebavedomie a má problém v tejto spoločnosti fungovať. Toto stiahnutie sa môže prejaviť vo všetkých oblastiach života. Následne sa bude strániť spoločnosti, aby sa vyhol nepríjemným pohľadom, či poznámkam (Perlick et al, 2001). Ostáva vo svojom svete a so svojím problémom. Ostáva sám.
Hanbu alebo stigmu však neprežívajú len samotní mladí ľudia. Často sú to práve najbližší, ktorí sa obávajú toho, že sa okolie dozvie o probléme dieťaťa, súrodenca, či kamaráta. Príkladom môžu byť rodičia, ktorí kvôli hanbe a strachu problém dieťaťa popierajú. Namiesto pomoci mu zabraňujú v tom, aby vyhľadalo pomoc. To všetko len preto, aby sa o tom náhodou nedozvedeli príbuzní, či susedia. Takéto správanie ľahko zoberie mladému človeku, ktorý často zúfalo kričí o pomoc, aj poslednú nádej, že sa jeho situácia zmení.
Ak majú mladí ľudia pocit, že vyhľadať pomoc je niečo zlé, niečo, za čo sa treba hanbiť, pravdepodobnosť, že vyhľadajú pomoc je veľmi malá. Ľudia, ktorí sa hanbia, by prijali, keby o tom nikto nevedel. Riešenia a rady neraz hľadajú na internete. V diskusných fórach, či rôznych skupinách a komunitách však nachádzajú skôr beznádej a bolesť. Riešenie situácie je v nedohľadne. Internetová poradňa pre mladých IPčko.sk sa snaží vstupovať do priestoru, ktorý je pre mladých ľudí zdanlivo bezpečným a prirodzeným prostredím. Častokrát sa stáva, že mladí do internetovej poradne prichádzajú z rôznych diskusných fór, kde odpoveď na svoju otázku nenašli.
IPčko.sk poskytuje mladým priestor pýtať sa a riešiť svoje náročné situácie v priestore internetu anonymne, zdarma a s priateľským prístupom. Už sám otec psychológie Sigmund Freud si uvedomoval dôležitosť toho, aby mohol klient voľne hovoriť o svojich problémoch. Niektoré terapie prebiehali prostredníctvom písaného textu a zároveň terapeut pri terapii sedel pri klientovi tak, aby ho nevidel. Klient, ktorý nevnímal reč tela a reakcie terapeuta na to, čo hovorí, mohol voľnejšie a bez strachu hovoriť o tom, čo prežíva. Táto disinhibícia má veľký význam aj v samotnom dištančnom, internetovom poradenstve. Vďaka fyzickej vzdialenosti a anonymite mladý človek prežíva menej strachu a hanby, a je pre neho jednoduchšie hovoriť o svojich ťažkostiach (Fenichel, et al, 2002).
Na internetovom poradenstve IPčko.sk môžu mladí ľudia rozprávať prostredníctvom chatu s poradcami (dobrovoľníkmi). Pri rozhovore sa stretávajú s prijatím a akceptujúcim postojom poradcu. Táto atmosféra pomáha klientovi prekonať vlastné obavy, zábrany, či pocit hanby a môže pomôcť k otvoreniu sa, bez obáv zo zosmiešnenia, či odmietnutia (Madro a kol., 2015). Zistili sme, že mladí ľudia, ktorí mali skúsenosť s internetovou poradňou IPčko.sk, mali pozitívnejší postoj k tomu, že by v budúcnosti vyhľadali aj iného odborníka. Mladí ľudia môžu takouto formou spoznať poradcov a získať tak lepší pohľad aj na iných odborníkov. Tento spôsob môže viesť k tomu, že mladí ľudia získajú odvahu obrátiť sa osobne na psychológa, či iného odborníka (Kauer, Mangan, Sanci, 2014). Zároveň môžu touto formou získať informácie o duševnom zdraví, či o tom, kde vyhľadať pomoc (Wright et al, 2007).
Je pravdepodobné, že formu poradenstva vyhľadajú skôr tí, ktorí si uvedomujú jej výhody. Zistili sme, že pre 67% mladých je dôležité, že nemusia nikomu povedať o tom, že písali na internetovú poradňu. Pre 63% z nich je zároveň dôležité, že nikto nepozná ich meno a tak môžu byť v rozhovore úprimní. Môžu sa tak prejaviť takí, akí sú. To je dôležité pre 59% z mladých, ktorí sa zapojili do nášho výskumu. Napriek bariéram, ktoré mladí ľudia pociťujú pri hľadaní pomoci, je vyhľadanie online poradne pre nich vhodnou formou riešenia svojej situácie.
To, či mladí ľudia vyhľadajú odbornú pomoc, závisí vo veľkej miere od toho, aký postoj majú k odborníkom. Len necelá polovica z nich je presvedčená, že by im pomoc psychológa mohla pomôcť zvládnuť emocionálnu krízu. Čím pozitívnejší pohľad na psychológov majú, tým je pre nich prijateľnejšie pomoc vyhľadať. Z nášho výskumu vyplýva, že 38% mladých ľudí vníma psychológa ako poslednú voľbu. Pritom rozhovor so psychológom môže neraz uľahčiť a skrátiť prežívané ťažkosti.
Ak budeme rôznymi spôsobmi prekonávať predsudky spoločnosti a poskytovať nielen mladým ľuďom informácie o duševnom zdraví a možnostiach pomoci, môžeme tak postupne zmeniť spoločnosť k väčšej otvorenosti a podpore ľudí, ktorí to v živote nemajú jednoduché. Môžeme taktiež pomôcť ľuďom, aby so svojimi problémami nezostávali sami.
Dnes vás z našej internetovej poradne pre mladých IPčko.sk chceme povzbudiť, aby ste pozerali okolo seba.
Hľadajte ľudí, ktorým môžete povedať o svojom trápení. Nájdite odborníka, ktorému sa zdôveríte a nehanbite sa za nič, čo sa vám v živote deje. Nebuďte sami.
A samozrejme – obráťte sa na nás, keď to potrebujete.
Sme tu pre vás, pripravení vás vypočuť, podporiť a sprevádzať vo vašich životoch.
Marek Madro, riaditeľ občianskeho združenia IPčko
